Začiatky tradície Dňa Vďakyvzdania sa viažu k prvým bielym osadníkom USA, britským protestantom, ktorí nesúhlasili s cirkvou v Británii, preto sa rozhodli odísť z krajiny a žiť podľa svojho vlastného presvedčenia. Ich cesta bola dlhá, namáhavá, a navyše sa im podarilo pristáť severnejšie, než plánovali. Okrem toho k americkému pobrežiu priplávali koncom novembra, čiže nemali čas sa pripraviť na zimu. Tá bola veľmi ťažká, do jari polovica prisťahovalcov zomrela.
Našťastie, na jar sa na tých, čo prežili usmialo šťastie, pomohli im totižto domorodci, ktorí im požičali kožušiny na zahriatie a naučili ich pestovať kukuricu, ktorú bývalí Briti dovtedy
nepoznali, no keď ich indiáni naučili ju pestovať, na jeseň ich prekvapila bohatou úrodou. Boli šťastní, že sa im začalo dariť a preto rok od svojho príchodu usporiadali slávnosť, na ktorú pozvali domorodcov, aby im a aj Bohu poďakovali za to, že prežili. Slávnosť sa ujala a stala tradíciou, no za oficiálny národný sviatok bol Deň Vďakyvzdania vyhlásený až Georgeom Washingtonom v roku 1789. Pôvodne sa oslavoval posledný novembrový deň, no od roku 1941 je to v štvrtý novembrový štvrtok, v Kanade druhý októbrový utorok.
Na Deň Vďakyvzdania sa podáva moriak, sladké zemiaky a brusnicová omáčka. Tradíciou je, že hlava rodiny poďakuje a všetko dobré, čo sa za posledný rok stalo a všetci sú šťastní, že je celá rodina zase raz spolu.
A ako sme tento deň oslavovali my? Priniesli sme koláčiky, každý za niečo poďakoval, obkresľovali sme dlane a robili z nich moriakov.
Daniela Kročianová, 1.B