Príbeh jednej baby na Háčku z Trenčína PART 1

Sunday, 15. July 2007, 19:50:38
Motýlik
27.01.2006 22:18
Ak chcete vedieť, ako sa cítia feťáci odporúčam tento článok. Sú tam dobre opísané pocity, skutočné... Možno zistíte, že feťáci nie sú až takí kokoti.
Je to kvalitný heroín. Leží tu, len tak, na umývadle, zabalený v striebornom staniole. Smrtiaca dávka! Posledná! 

Sedím na odpadkovom koši a pozerám naň. Zdvíham hlavu a pozerám do zrkadla: mŕtvolne biela tvár, strhaná a strápená, vpadnuté oči, ostro kontrastujúce s priveľmi výraznými lícnymi kosťami. Zreničky zúžené, svedčiace o poslednom pichnutí.

Pozriem na svoje telo: plochá hruď, chudé dopichané ruky, chudé nohy. Nejedla som už pár dní, ale moje telo hlad necíti. Odpísaná heráčka! Pomaly vstávam a prevarím háčko. Vytiahnem striekačku a naplním ju heroínom. Je to čistá nová striekačka, chcem, aby posledná dávka bola bezchybná. Znova si sadám a prikladám ihlu k žile. Bude ťažké nájsť takú, do ktorej by som si mohla ešte šľahnúť. Žily na rukách mám plne dopichané, v poslednej dobe som si pichala do nôh. Zhlboka sa nadýchnem a pozriem na striekačku a jej obsah. Bude to naozaj koniec! Pred hodinou som si pichla silnú dávku a ráno som pojedla aj nejaké lieky. Smutne som sa usmiala. Lieky! Tak to všetko začalo... Vtedy, na tej diskotéke, ktorá mi teraz pripadá tak vzdialená. Na diskotéke, na ktorú som sa so Soňou a Aďou tak tešili. Soňa a Aďa, moje najlepšie kamarátky. Mali sme sedemnásť, boli sme šťastné, plné života a viery v budúcnosť. Všetko bolo fajn, až na to, že naši sa rozvádzali. Obaja mali milencov. Trpela som, ale oni sa snažili spríjemniť mi to. Najmä peniazmi...Vtedy, 21. januára snežilo a bola veľká zima. Ale nám to nevadilo. Bláznili sme sa, tancovali. Milovala som tanec a vždy som pretancovala celú diskotéku. Keď začali prvé slaďáky, chytil ma za ruku a vzal do náručia. Rišo. Mal krátke hnedé vlasy a modré oči. Veselé a milé modré oči ľúbila som tie oči a ľúbila som aj Riša. Rozumeli sme si, mali sme spoločné záujmy, zbožňovali sme kiná, horské bicykle a diskotéky. Počúval Blur a to ma na ňom priťahovalo ako prvé, lebo som bola do nich blázon. Chodili sme spolu deväť mesiacov a boli sme šťastní. Milovali sme sa. Teda aspoň vtedy som si to myslela. 

Na tej diske sa Rišo opil. Jeho najlepší priateľ oslavoval narodeniny. Ja som nepila. Aj napriek tomu som sa však výborne bavila. A.... Začalo to nevinne. Prišla za mnou Aďa, vraj sa potrebuje so mnou rozprávať. Išli sme von, mala nejaké problémy, ale spoločne sme to vyriešili. Vrátili sme sa dnu a ja som išla za Rišom. Práve hrali slaďáky. Jeho kamarát mi povedal, že išiel tancovať so Soňou. Poobzerala som sa, či ich neuvidím. 

A zrazu: tancovali opodiaľ, telo na telo, ústa spojené, vášnivo sa bozkávajúc. Skamenela som od úžasu. Zrazu sa prestali bozkávať a držiac sa za ruky vyšli von. Išla som za nimi. Išli do parku. Chcela som mať istotu a tak som šla stále za nimi. Zastali pred lavičkou a ja som po chvíli odišla. Už som si bola istá. 

Prišla som domov, tvár zaliata slzami a srdce plné zúfalstva. Potrebovala som pokoj, potrebovala som sa spamätať. Bol to pre mňa priveľký šok, neskutočné sklamanie. Ale doma bol veľký krik a hluk. Naši sa hádali, ziapali a vrieskali po sebe, nadávajúc si menami, z ktorých sa mi zdvíhal žalúdok. Zaspala som na ránom, úplne vyčerpaná zúfalým plačom a bolesťou. 

Zobudila som sa na zvonenie. Bol to Rišo. Stál predo mnou, oči sklopené, tvár zúfalá. „Miša, prosím ťa, odpusť mi to. Ja, bol som opitý, nevedel som, čo robím.“ Nemohla som odolať jeho úprimnému hlasu a skrúšeným očiam. Odpustila som mu. „A čo Soňa? Aj ona bola opitá?“ pokrútil hlavou. Aspoň neklamal. Soňu som stretla v škole. Chladne sa na mňa pozrela a ironicky sa usmiala: „Ja som opitá nebola. A ani Rišo nie. Teda aspoň nie tak, aby nevedel, čo robí. A kľudne ti poviem, že toho neľutujem a spravila by som to kedykoľvek. Rišo je krásny chalan a sex s ním...“ „A čo naše priateľstvo?“- spýtala som sa mysliac na päť spoločne prežitých rokov, na spoločné spomienky, na dôveru a priateľstvo. Ale Soňa sa len posmešne usmiala: „No, samozrejme, priateľstvo. Zobuď sa, ty naivka! Prestaň snívať a otvor oči!“ Bola som zúfalá, preplakala som celé dni. Soni som verila, mala som ju rada. Radšej ako Aďu. Vedela o mne všetko, do najmenších podrobností, zdôverovala som sa jej s úplne všetkým. Veľmi mi ublížila a ja som sa nemohla z toho spamätať. A išlo to dole vodou aj s Rišom. Bola som podráždená, neverila som mu a podozrievala som ho. Začala som piť. „Miša, to je už tretia vodka!“- povedal a prosebne na mňa pozrel. Ale ja som už jeho očiam neverila. Škaredo som sa zasmiala. „Nie, to je ešte len tretie vodka. Miloš, zober mi ešte jednu!“ Vypila som ich šesť a bola som veľmi opitá. Išla som tancovať s Milošom, bozkávali sme sa a potom sme išli von. Nič medzi nami nebolo, iba čo ma Milo. utešoval a zotieral mi slzy, lebo som sa rozplakala. Ale Rišo mi neveril. Hádali sme sa. A keď sa to opakovalo ešte dvakrát, rozišli sme sa. „Teraz už môže. bežať za Soňou! Dúfam, že si spokojný!“- vyštekla som mu do tváre a doteraz zadržiavané slzy sa mi rozkotúľali po tvári. „Miša, to nie! Ja nechcem Soňu! Mám rád teba!“- zvolal Rišo, ale ja som mu neverila. Zrazu som nebola schopná veriť nikomu. Vrátila som sa domov, ale naši sa zasa hádali: „Si jedna odporná k...! Vypadni odtiaľto a kľudne si zober aj to naše decko! Aj tak je to určite tvoj pankhart, Bohvie, kde si splašila jeho tatka, ty štetka!“ Rozplakala som sa ešte viac a vybehla som z domu. Bolo desať preč a ja som sa rozhodla ísť k Adi. Potrebovala som sa s niekým porozprávať. 

Aďa otvorila dvere a prekvapene cúvla, keď zbadala výraz mojej tváre.„Aďa, čo sa stalo? Kto to je? Je to už Rišo?!“- začula som zvnútra Sonin hlas. Chvíľu som sa dívala Adi do očí, do ktorých sa jej začali zbiehať slzy a potom som sa bez slova otočila a odchádzala preč.„Miša, počkaj, poď späť, všetko ti vysvetlím. Miša, sme predsa kamarátky!“- skríkla zúfalo. Zastala som, pomaly som sa otočila a chladne jej odvetila: „Ja už nemám kamarátky! A už nikdy ani žiadne nechcem mať! Zmije!“- a odišla som.* 

I napriek chladnej maske, ktorú som si pred Aďou nasadila, cítila som sa nešťastne. Plakala som, akoby som dúfala, že mi slzy pomôžu. Zúfalo som potrebovala pomoc. Zrútil sa môj svet, celý, celučičký, postavený z mojich naivných úsmevov, z prisilnej dôvere k priateľom, postavený s tou mojou idealistickou vierou, že všetko bude dobré, že zvíťazím nad svetom a ľudia ma budú mať radi. 

Teraz to všetko spadlo a ja som bola bezmocná, stratená, nevedela som, čo robiť. Sama som blúdila nočným Trenčínom, prechádzala som miestami, ktoré som vôbec nevidela, míňala ľudí, ktorých som vôbec nevnímala. Zrazu som sa ocitla v tmavej uličke vedúcej k hradu. Vždy som sa bála chodiť tadiaľ sama, ale v tú noc mi to bolo jedno. Pomaly som kráčala, už sa ani nepokúšajúc zastaviť slzy, kotúľajúce sa dole mojou tvárou. Všade bolo tak ticho, pokojne, až neuveriteľne. Vedela som, že sa musí niečo stať. A zrazu som zbadala skupinku chalanov. Boli štyria a o niečom sa ticho dohadovali, keď ma zbadali. Zmĺkli a bez slova hľadeli do mojej uplakanej tváre. Neviem, čo ich vlastne prinútilo osloviť ma, neskôr mi Ičo povedal, že som mala také smutné oči, že hoc to nikdy predtým neurobili, rozhodli sa pomôcť mi. Že to bola pomoc ich spôsobom, nad tým som vtedy nerozmýšľala.Chvíľu sme teda hľadeli na seba, keď ma jeden z nich oslovil: „Je to naozaj také zlé?“- jeho hlas bol chladný a pohľad nejasný, ale cítila som záujem a súcit a to som potrebovala. Prikývla som:„Je to ešte horšie! Rodičia sa rozvádzajú a hovoria mi pankhart, najlepšie kamarátky ma podrazili, rozišla som sa s chalanom, ktorého som ľúbila, lebo ma podviedol s jednou z nich, nenávidím celý svet a chcem zomrieť!“- vysypala som jedným dychom. Potrebovala som rozprávať, zbaviť sa všetkého toho svinstva vnútri. Všetci prikývli a chápavo sa usmiali. Ten úsmev ma rozhneval, bola som na konci s nervami: „A vy ste takí istí! Vôbec nechápete ako to bolí, ako veľmi chcem zabudnúť, zaspať navždy a zobudiť sa v inom svete, vo svete bez bolestí a zrád!“- skríkla som a slzy sa mi zasa rozkotúľali dole tvárou. Dokonca som sa za ne ani nehanbila. Ale im moje slzy nevadili. Pozreli jeden na druhého akoby sa dohadovali a potom jeden z nich siahol do vrecka a vytiahol... tabletku. Skúmavo pozrel na mňa a podával mi ju.„Čo je to? Nepotrebujem nič proti bolesti hlavy alebo žalúdka! Ja...“ jeho pohľad zastavil príval slov.„Toto nie je proti bolesti hlavy alebo žalúdka, toto je na zabudnutie. Jeho oči boli stále chladné, ale ja som im uverila. Pomaly som vzala tabletku a priložila ju k ústam. Všetci na mňa pozerali a mne sa zdalo, akoby len čakali, kým to prehltnem. Nevšimla som si ich ľahostajnosť, nechápala som, že im bolo vlastne úplne jedno, čo spravím. „Prečo tak pozeráte?!“- spýtala som sa podráždene. Ten, ktorý ma prvý oslovil, pokrútil hlavou. „Pozri,.“ povedal tichým pomalým hlasom, „ nik ťa nenúti. Ak chceš, vezmi to, ak nie, vráť to späť a strať sa!“ Bol taký cool, vyrovnaný a ja som mu hrozne závidela. Bez slova som vložila tabletku do úst. 

V ten večer som už bolesť alebo smútok necítila. Bola som veselá, radostne som im porozprávala podrobnosti z môjho života, cítila som sa taká ľahká, bez problémov. V ten večer akoby všetka bolesť odišla a namiesto nej prišla radosť. Bez toho, aby som si to uvedomovala, odišli sme navštíviť ich ďalšieho kamaráta. Martin, tak sa volal, nebol doma, ale oni mali kľúče. 

Vošli sme dnu a ja som sa s úsmevom porozhliadla po poloprázdnom, rozhádzanom byte. Cítila som sa tam príjemne, ako doma a chalani, ktorých som poznala pätnásť minút, boli teraz mojimi najlepšími priateľmi. Spoločne sme si sadli na zem a oni začali niečo fajčiť, niečo silne voňajúce a lákavé. S úsmevom som prijala cigaretu a potiahla som. Bolo to prvýkrát, čo som fajčila, nikdy predtým som nemala v ústach ani len tabakovú cigaretu, nie to ešte hašiš. Obrátila som sa k Ičovi:„Nauč ma to!“ Slabý úsmev rozjasnil jeho peknú tvár a on sa sklonil ku mne a ukazoval mi ako fajčiť, aby som čo najviac vdýchla a dostala do seba. Som veľmi rýchly žiak a v tú noc som bola lepšia než kedykoľvek predtým. Páčilo sa mi to, páčilo sa mi jesť zázračné pilule a fajčiť voňajúce cigarety...Bola som síce sfetovaná, ale toto som si jasne uvedomovala. 

Zobudila som sa a s prekvapením som sa rozhliadla okolo seba. Videla som svojich nových priateľov spať vedľa mňa a vtedy som sa prvýkrát na nich pozornejšie pozrela. Boli chudí, veľmi chudí, s prepadnutými tvárami. Neviem prečo, ale že v to ráno som ich začala mať rada a chcela som zostať s nimi nadobro. Vedela som, že drogujú, hoc vtedy som poriadne nechápala, čo to znamená. Predstavovala som si narkomanov ako odpadlíkov spoločnosti, k torí sa medzi normálnymi ľuďmi nikdy neukážu, ako zabijakov s nožom v ruke a ihlou v žilách, hrubých, agresívnych a násilných. Títo chalani boli iní, títo chalani mi pomohli, dali mi niečo, aby som zabudla. Neuvedomila som si, ako mi vlastne pomohli, videla som iba včerajšiu noc a pocity šťastia, ktoré ma zalievali. Videla som ich ako priateľov, ktorí mi podali pomocnú ruku, keď všetci ostatní zradili. V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel vysoký, chudý chalan. Pozreli sme prekvapene na seba, on len pokrčil plecami a sadol si na zem vedľa mňa. „Čo tu robíš, kto si? Nikdy predtým som ťa s nimi nevidel!“- Martin bol asi tak starý ako jeho kamaráti, asi 20 - ročný a mal veľmi zaujímavú tvár. Mal veľké šedé oči, hlboké, akoby prepadnuté v jeho tvári, ale plné niečoho zvláštneho, niečoho šialeného a krásneho zároveň. Jeho vlasy boli tmavé, neučesane padajúce na plecia a do tých čudných oči. „a som ich stretla včera, vlastne včera sme sa spoznali.“- pozeral stále na mňa akoby chcel vidieť až na dno mojej duše. Neviem prečo, ale veľmi ma to nahnevalo. „A čo ťa to vlastne zaujíma? Kto si ty? Prišiel si a teraz vyzvedať, nie som povinná nič ti povedať! Vypadni!“- Zrazu som cítila, že celé to nešťastie, všetka tá bolesť prichádza znova. Znova som si spomenula na Riša, Aďu, na našich, znova som sa cítila oklamaná. Akoby to všetko len na chvíľu zaspalo a teraz sa prebúdzalo s ešte väčšou silou, intenzitou. Zúfalo som sa obzerala okolo seba, snažiac sa zadržať slzy zbiehajúce sa v mojich očiach. Nechcela som, aby on, Martin, niečo vedel. 

Podišla som k Ičovi a jemne sa ho dotkla: „Vstávaj, poďme preč. Už tu nechcem byť. Poďme inam. Tu som už zasa nešťastná, všetko je to tu znova. Vstávaj, pomôž mi, ja už viac nechcem cítiť túto bolesť. Nechcem už tento svoj život, chcem byť s vami, zabudnúť, necítiť, ako včera, rozumieš?! Ty mi môžeš pomôcť, ako včera.“ Kľačala som sklonená nad Ičom a pozerala na neho. Tak naivne som verila, že on mi môže a hlavne chce pomôcť že to, čo mi dal včera vyrieši moje problémy, vylieči moju dušu. Neprebral sa. Preniesla som svoj pohľad na Martina a na chvíľu som sa mu zadívala do očí. Slzy sa mi rozkotúľali dole tvárou. Zatriasla som Ičom ešte raz. Vtedy Martin prudko vstal, chytil ma a vyviedol do druhej izby. „Čo to robíš?! Choď chytro domov, vyplač sa, plač, plač, ako dlho len môžeš a sem sa už nikdy nevracaj, zabudni na Iča, na chalanov, na to, čo ti dali!“-Musela som ho veľmi dojať, ale to ma vtedy nenapadlo. Vtedy som cítila hnev, nenávistný hnev voči nemu a jeho očiam. „Daj mi pokoj, čo ty o mne vieš?! Ja sa nechcem vrátiť, nechcem už plakať, chcem byť tu, zabudnúť, rozumieš?! Nenávidím celý tento svet, nemám už nikoho, komu by som verila, nikam, kam by som šla. Pusť ma, idem za ním, on mi rozumie, on mi pomôže.“ Ale on ma nepustil. Prudko ma odsotil až som spadla a teraz pozeral on nenávistne na mňa: „Nič nechápeš! On ti nemôže pomôcť! Pichá si, pichá si háčko a keď sa zobudí, bude potrebovať novú dávku a bude ťa nenávidieť, dokedy si nepichne znova. Čo ty vieš o nich, o ich živote? Sú to narkomani, heráci. Nechápem, čo sa stalo včera, ale nech to bolo čokoľvek, dnes ťa už poznať nebudú. Poznajú len drogu, chápeš?!“- kričal a potom zastal a pozrel na mňa. Sedela som meravo na zemi a vyjavené som na neho pozerala. Nechcela som veriť, ale cítila som, že neklame. Pozrela som bojazlivo na neho: „Aj ty si picháš?“- Chvíľu mi iba nemo hľadel do očí, potom sklonil svoj pohľad a lenivo pokrútil hlavou: „Nie, pichal som si, ale skončil som to pred pol rokom. Nenávidel som drogu a prisahal som si, že to už viac nespravím. Bol som čistý tri mesiace, vydržal som to tri mesiace. A potom som sa naklepal z a-čka. Ešte stále nepi-chám, snažím sa vydržať. Ale je to smiešny boj, vlastne už len čakám, kedy to vzdám.“ 

Nevedela som vtedy, čo je to a-čko alebo naklepaný, ale pochopila som,že je to niečo, čo i keď sám nenávidí, nedokáže tomu odolať. Pomaly som vstala, podišla k nemu a nežne ho pohladila po pleci: „Ja ti pomôžem. Zostanem tu s vami a všetkým vám pomôžem!“- usmiala som sa, hľadajúc opätovaný úsmev v jeho tvári. Ale on sa neusmial. Jeho tvár sa zmraštila od hnevu, jeho oči boli zasa plné nenávisti, bol zlý a nenávidel ma. „Ako nám chceš pomôcť?“- spýtal sa posmešne, ešte stále zadržiavajúc svoj hnev. A zrazu pristúpil ku mne, silno mnou zatriasol, kričiac mi do tváre: „Vypadni, už aj vypadni, lebo potom sa už neovládnem! Ak chceš robiť dobročinnosť, choď do nemocnice a ak potrebuješ pomoc, porozprávaj sa s kamoškou. Tu ti nikto nikdy nepomôže, nikdy, tak ako ty tu nikdy nikomu nepomôžeš. Tak to konečne pochop a vypadni!“- skríkol a ja som sa vtedy prvýkrát vystrašila. Cúvla som akoby som odchádzala, ale ešte raz som sa na neho pozrela a tíško zašepkala: „Nechcem odísť, prosím, pochop. Nechcem sa už nikdy vrátiť tam, kde som bola predtým.“- šeptala som s očami upretými na jeho. Doteraz nechápem, prečo som to povedala, prečo som neodišla. Vždy som bola hrdá a hlavne zvyknutá na lásku. Všetci okolo ma milovali, teda, aspoň sa tak tvárili a ja som im verila. A on tam vtedy stál a vyhadzoval ma. A ja som nedokázala odísť. 

Zostali sme bez slova hľadieť na seba. Neviem, či aj on videl v mojich očiach to, čo Ičo a či ho to dojalo, nech to bolo už čokoľvek, po chvíli siahol do vrecka a vytiahol tabletku. „Tu máš!“- podal mi to, avšak prv, ako som si ju položila do úst, ešte raz som sa na neho pozrela: „Prečo?“ Ale on len mlčky pokrútil hlavou. 

V tú noc som s nimi znova zostala. Zjedla som pilule, fajčila som hašiš a cítila som sa ako nikdy predtým. Chalani boli v ten deň v pohode. Sedeli sme spolu na zemi a počúvali hudbu, zabúdajúc na všetko ostatné. Ticho som im rozprávala o sebe a i keď ich to vôbec nezaujímalo, aspoň ma neprerušovali a nechali ma vyrozprávať sa. 

Martin s nami nebol. Nevidela som ho od toho okamihu, čo sme sa povadili a keď som sa na neho spýtala ostatných, len mykli plecom, že nevedia. Zo začiatku ma to trochu trápilo, ale potom som zabudla ako vždy a na všetko s drogami. 

Zobudila som sa nad ránom. Vôbec neviem, koľko bolo hodín ani prečo som sa vlastne zobudila. Dlho som neotvárala oči, cítila som však, že je niekto blízko mňa a pozoruje ma. Nebála som sa, cítila som sa len veľmi lenivo, ospalo, i keď spánok ma už prešiel. Vlastne ani neviem, ako som sa v tej dobe cítila, bola to zmes bolesti, snahy o zabudnutie a zdrogovaného šťastia. Nakoniec som pomaly otvorila oči, hoc už vopred som tušila kto to bude. Jeho šedé oči boli ešte hlbšie a šialenejšie. Mlčky sme na seba pozerali, keď som si uvedomila, že má zreničky úplne zúžené. Nikdy predtým som nepočula o príznakoch pri užívaní drog, ale vtedy, ani neviem ako, vedela som, že si pichol. Chcela som ho objať, držať ho, aby vedel, že som tu pre neho, ale ani som sa nepohla. Zrazu som vedela aká smiešna a zbytočná som tu pre nich ja, ja s mojím večným ideálom lásky a viery, že všetko bude dobré. Nič nebolo dobré, ani pre mňa ani pre nich nie. Možno vtedy som si prvýkrát uvedomila na akú cestu som sa vydala, pochopila, že všetko je to vážne, kruté a možno i smrteľné. Ibaže som tomu nechcela veriť. Cítila som to, ale všemožne som si začala nahovárať niečo úplne iné. Áno, už v tú noc som si zamkla dvere pravdy a začala žiť v izbe klamlivých výhovoriek a nádejí. Možno by som to nikdy nespravila, keby som tak veľmi neverila v úprimnú lásku a v svet, ktoré ma zradili. Ale vtedy som skrátka potrebovala niečo, niečo čo by bolo silnejšie ako moja láska, ako moja viera, niečo, pri čom by som zabudla veriť, dôverovať, milovať. A aj som to našla. 

„Si ako moja sestra.“ Začula som zrazu Martina tíško šepkať. „Bola taká mladá, bolo to ešte decko. Mala jedenásť rokov a milovala tanec. Chodila na tanečný a každý deň mi rozprávala aké úžasné to tam je. Bolo ta také veselé a energické decko, moja malá sestrička. Jediné, čoho sa bála bola naša matka. Pretože už vyše desať rokov pila. Lenka sa jej bála, ale mala ju veľmi rada. Nikdy sa jej však nezdôverovala, nikomu, iba mne. A ja som nikdy na ňu nemal čas, vždy som bol taká sviňa. Mal som čas na baby, kamošov a pre ňu mi veľa času nezostalo. A ona ma vtedy tak strašne potrebovala...“ Na chvíľu stíchol a zahľadel sa do diali a nežne, veľmi nežne ma pohladil akoby ja som bola ona. „Raz, prišla domov veľmi neskoro. Bola uplakaná a mala veľké, veľmi veľké oči. Celá sa triasla. Začul som ju na schodoch, kde sa stretla s opitou matkou, ktorá jej jednu vlepila za to, že išla tak neskoro. Počul som ako sa Lenka rozplakala a potom vošla do mojej izby. Plakala, strašne plakala a ja som sa ponáhľal za kamošmi. Rýchlo som ju objal: „Lenka, to nevadí, prestaň plakať, tak si sa zdržala, to sa stáva a vieš aká je matka. Zajtra na to zabudne, no tak!“- tíšil som ju, ale ona len plakala, priam sa zadúšala plačom. Ponáhľal som sa a jej plač ma rozhneval: „Lena, prestaň! Ja musím odísť, chalani ma čakajú, uvidíš, že zajtra si na to ani nespomenieš. Boha, Lena, veď vieš aká je matka, pre takú sprostosť nemôžeš revať! Odtiahol som ju od seba a obliekol si bundu. Už som odchadzal, ale ona ma zadržala: „Maťo, ja, musím sa s tebou porozprávať. Niečo, niečo hrozné sa stalo. Ja...“- a zasa sa rozplakala. A ja idiot som ju posadil na posteľ a tvrdo jej povedal: „Počúvaj, Lena, si fakt ako decko! Ja nemám teraz čas ani náladu počúvať tvoje hlúposti a plač, takže sa upokoj a zajtra sa porozprávame. Čau!“- a odišiel som. Bol som nahnevaný, lebo som išiel neskoro a nemal som pre ňu ani dobrého slovka. Ale ani na druhý deň som na ňu nemal čas. Zbalil som kočku a mal som rande. Hneď zo školy som sa za ňou ponáhľal. Ledva som si Lenku všimol. Ležala vo svojej izbe a pozerala do stropu. „Lenka, ty nemáš dnes tanečnú?“- spýtal som sa v rýchlosti. Chvíľu neodpovedala akoby zbierala sily na pár slov. “Nie, učiteľka je chorá.“ Hlas sa jej triasol, ale toho som si vtedy nevšimol. Ponáhľal som sa na rande. A tak to išlo celý týždeň. Lenka nešla ani raz na tanečnú a ja som nemal ani raz čas porozprávať sa s ňou. Až v sobotu poobede som si všimol aká je bledá a ako horúčkovite jej svietia oči. Sadol som si k nej: „Lenka, si v poriadku? Vyzeráš chorá, nie je ti nič?“- Pozrel som jej do očí a ona ich rýchlo sklopila. Uvedomil som si, že to robila posledných pár dní stále a že sa prestala aj usmievať. Začal som niečo tušiť. Ale ona pokrútila hlavou, vstala a povedala: „Nie, len som trošku unavená. Ale to prejde.“- Zrazu sme si pozreli do očí a ja som sa zľakol. Bolo v nich niečo zúfalé, hrozne zúfalé a bolestné. Vstal som, chytil som ju za ruku a objal ju. Úzkostlivo skríkla, odsotila ma preč a jej oči boli plné strachu, príšerne sa bála. „Lenka, čo sa stalo? Poď sem a poďme sa porozprávať.“ Chcel som juznova objať, ale ona cúvla a roztriasla sa, pozerajúc na mňa tými očami rozšírenými strachom. „Nie!“- skríkla a rozplakala sa. “Nedotýkaj sa ma, nechaj ma na pokoji! Nič mi nie je, som iba unavená!“- a utiekla do izby, zamykajúc dvere. Keď sme sa pohádali, vždy takto utiekla. Ale teraz som tomu nechápal. Myslel som si, že je na mňa pre niečo nahnevaná a tým som sa upokojil. Iba niečo ma trápilo jej oči. Jej oči boli plné toho zúfalstva a nekonečnej bolesti. A strachu. Tak nešťastné oči som nikdy nevidel. Večer som znova išiel von a zabúdajúc na jej oči, len som jej zavolal „Čau“- a odišiel som. V ten večer som sa perfektne zabával. Vrátil som sa až neskoro ráno a našiel som Lenku mŕtvu. Podrezala si žily. Hľadel som na jej bielu tvár, bledé pery a jej oči mali ten istý výraz ako noc predtým. Vieš, tie oči ma teraz mátajú. Celý jej obraz ma máta: jej chudučká postava skrútená v kaluži krvi akoby sa aj v smrti triasla strachom. Nechala mi list, kde všetkovysvetlila: vtedy, keď prišla neskoro, bola cestou z tanečnej znásilnená. Moja 11- ročná Lenka bola znásilnená nejakým starým perverzným prasaťom. Potrebovala sa vyrozprávať, vyplakať a ja som jej len sprosto vynadal. Nemal som na ňu čas ani vtedy ani potom. A keď som si ten čas našiel, ona už nebola schopná o tom hovoriť. Bála sa a bála sa aj mňa, bála sa akéhokoľvek dotyku. Rozumieš, to ja som ju zabil, svojou nedbalosťou. Neobviňovala ma, napísala, že som bol jediný človek, ktorého naozaj ľúbila a že ma bude vždy ľúbiť. Priala mi šťastie a lásku, to, čo ona nikdy nemala. O rok na to som bol na heroíne. Ale aj keď som našlahaný, stále vidím tie jej oči.“ Zrazu pozrel do mojich očí a jemne sa ich dotkol: „Mala presne také modré oči ako ty. A mala v nich presne to, čo ty, keď si mi vravela ako veľmi chceš zabudnúť. Ona nemohla zabudnúť. A ani ty nezabudneš...!“- zmäkol a sklonil hlavu. Nevedela som, čo robiť. Jeho príbeh sa ma dotkol, cítila som slzy, kotúľajúce sa mi po lícach. Chcela som niečo povedať, ale nedokázala som. Čo som mu vlastne mohla povedať? Tu nebolo miesta pre žiadne slová. Pomaly som natiahla ruku a bojazlivo som sa dotkla jeho vlasov. Zdvihol hlavu a zahľadel sa na moje slzy. A potom ma zrazu objal, nežne a mocne zároveň, akoby sa ma chcel držať, akoby chcel mať niekoho, o koho sa mohol oprieť. Bol sám, tak strašne sám, iba on, droga a zúfalé oči jeho mŕtvej sestry. 

Aj ja som ho objímala a potom som ho pobozkala. Nikdy v živote som nikoho nepobozkala prvá, ani len Riša nie, ale teraz som to spravila ako najprirodzenejšiu vec na svete. Jeho pery boli horké, bozkával ma divo, nástojčivo, až bolestne, priam som cítila ako sa snaží načerpať odo mňa silu. Vtedy som ju ešte mala. A bez toho, aby som si to uvedomila, začala som mu tú silu dávať. Jemu a droge. A nielen silu. Začala som dávať i svoje ja, svoj vnútorný svet plný vzdušných snov a smiešnych zásad. Spadla som do priepasti, ktorá ma svojou krásou neuveriteľne priťahovala, ale z ktorej som sa už nikdy nemohla dostať. 

Odvtedy sme zostali s Martinom spolu. Spájal nás zvláštny cit, vlastne to bola láska, ale šialená láska, o ktorej som predtým ani len nepočula. Nedalo sato porovnať k tomu, čo som cítila k Rišovi. Začala som s ním žiť. Naším som nič nevysvetľovala, jednoducho som si zbalila pár vecí a odišla som. Vracala som sa tam iba pre peniaze, ktoré som vždy dostala. Naši si mysleli, že bývam u Adi alebo Soni, aby som mala pokoj od ich hádok. Boli mi za to vďační a jediný spôsob, akým vedeli svoju vďaku ukázať boli zasa iba peniaze.

Čo sa týka dávok, Martin a chalani ich vždy zháňali a ja som im dávala všetky peniaze iba na to. Začala som chudnúť, lebo u Martina bolo málokedy niečo na jedenie. A ani tak mi jesť nechutilo. Každé ráno som začínala silnou čiernou kávou, marihuanovou cigaretoua potom mi bolo vlastne všetko jedno. Išla som do školy, ale už to nebolo to, čo predtým. .kolu som vždy neznášala, ale patrila som medzi veľmi dobrých žiakov. Dokonca pár predmetom som sa aj venovala. Bola som najlepšia v angličtine, čítala som anglické knihy a bavilo ma to. Dokonca aj potom ako som sa presťahovala k Martinovi a začala kašlať na školu. S nikým v triede som sa nebavila, zrazu som si s nimi nemala čo povedať. Ráno som prišla zhúlená a keď tráva prestala účinkovať, naklepala som sa z pilúl. Celý deň som tam len presedela, pozerala do nikam a myslela na Martina a chalanov a ako sa s nimi sfetujem. Áno, to bola naša láska: my dvaja, chalani a drogy. My sme sa mali radi, ale droga bola silnejšia. Najskôr, Martin kontroloval moje dávky a zakázal mi heroín. Sám si pritom pichal častejšie a väčšie dávky, prepadal do toho svinstva hlbšie a hlbšie. A ja som to nedokázala zastaviť. Náš vzťah bol spočiatku neistý, vlastne ja som sa bála. Vedela som ako veľmi viem byť závislá na človeku, ktorého ľúbim a ako veľmi ma ten človek môže zraniť. Prvé dva mesiace som ho len veľmi pomaly púšťala k sebe, každý dôvernejší dotyk ma naľakal. Nechcela som mu podľahnúť, bála som sa, že by ma zradil, podviedol, prestal mať rád. A potom som sa o tom rozprávala s Ičom. Ičo sa stal akoby mojím bratom, dôverovala som mu a mala som ho rada. Viem, že to bolo vzájomné. 

Vtedy, boli sme sami, som mu povedala o svojom strachu. A on len pokrútil hlavou a usmial sa: „Martin ťa nepodvedie ani nezradí. Má svoj svet a ty si jeho súčasťou. Vieš o ňom priveľa, aby ťa zradil. A má ťa rád. Niekedy radšej ako heroín. A ty na ňom nie si a ani nikdy nebudeš závislá. Už na nikom. Si závislá na niečom inom... To je jediné, čo budeš cítiť!“ 

V tú noc som nad tým dlho rozmýšľala. Vedela som, že Ičo má pravdu. Ale nesúhlasila som s jedným, že som závislá. Nik tomu neverí, všetci sa snažíme nahovoriť si, že s tým môžeme kedykoľvek prestať, že to robíme len preto, lebo je to pekné, je nám pri tom fajn, zabúdame. Nik neverí, že to potrebuje a nechce bez toho žiť. 

V tú noc, keď prišiel Martin domov, nedovolila som mu pichnúť si. Nebol na tom ešte tak zle, takže sa to dalo. Chcela som sa s ním milovať bez drogy. Bolo to krásne! Dovtedy som spávala len s Rišom, vlastne Rišo bol jediný, s kým som spala. Sex s ním bol fajn, ale robila som to vlastne iba preto, lebo som ho ľúbila. Bol panovačný a na mňa asi až priveľmi vášnivý. Martin bol pravý opak. Bol ukrutne nežný, akoby vedel, že nežnosť potrebujem. Nerobil to pre seba, záležalo mu na mne. Bol úžasne pozorný. Keď sa tak na to pozerám, je neuveriteľné, že on narkoman, vedel byť taký citlivý a chápavý a Rišo, ktorého som tak bezhlavo milovala, bol len využívaný a sebecký. Tá noc nás zblížila. Nešlo o sex, ale o tú dôveru, ktorá prelomila môj strach a neistotu. Jeho oči boli úprimné. Vtedy som mu uverila a prijala ho. Začala som sa meniť. Zvonka tak, aby som zapadala medzi ľudí, ku ktorým som patrila, vo vnútri si ma zotročovala droga a úžasná spriaznenosť s Martinom. Začala som chodiť do divných podnikov, na miesta, o ktorých som predtým ani nevedela, ž existujú. Začala som nosiť iba černe oblečenie, čierna bola pre mňa úkrytom a skrýšou, v ktorej som sa schovávala pred ľuďmi. Čierne a tmavé farby, voľné šaty, zakrývajúce chudnúce telo, bol to môj nový image. Zosobňovala som sa s ním. Jeden večer sme boli zasa všetci spolu vonku. Sedeli sme pri stole a bez slova popíjali pivo. Chalani si išli von pichnúť, zostala som stáť dnu, s pohárom v ruke a mäkkým úsmevom na tvári, pohybujúc sa v rytme hudby. Martin išiel s chalanmi, ale sľúbil mi, že on si nepichne. Sľub narkomana...! Naivná viera feťáčky...!

Po chvíli som znervóznela. Vyšla som von s čudným pocitom a zrazu som sa ocitla tvárou v tvár Soni, Adi a Riša. Zastala som a nemo som na nich hľadela. Aj oni zastali, úsmevy im zamrzli na tvári a v očiach som im zbadala úzkosť a strach. Vtedy som ich znenávidela ešte viac. Videla som ako si ma prezerajú od hlavy po päty, moje neupravené vlasy, bielu tvár bez líčidiel sklenené červené oči, hrubé topánky, ktoré som si v poslednej dobe ani nešnurovala. Bola som ich presný opak. Stále nik nepovedal ani slovo, ale videla som, že sa ich zmocňujú výčitky. Bola som kedysi ako oni a hľa stal sa zo mňa rebel, vydedenec spoločnosti. Určite vtedy nepochopili do čoho som naozaj spadla, bol to môj vzhľad, čo ich rozľútostilo. „Miša, ako sa máš?“- Soňa sa prvá zmohla na slovo, ale teraz jej hlasu chýbala tá ľahostajnosť a afektovanosť. Rišo, Aďa nepovedali nič. „Zbabelci!“ - pomyslela som si. No pocítila som niečo, niečo ako starú spomienku, tŕž, ktorý mi navždy zostal v srdci. Bože, ako som im verila... Zrazu som zbadala Martina, Iča a chalanov. Vracali sa, zreničky mali ako špendlíkové hlavičky, tváre mŕtvolne pokojné. Rýchlo som pozrela na Martina viem určite, že ak by si pichol s nimi, prešla by som na heroín už vtedy. Ale jeho oči boli jasné, bol sfetovaný, ale vedela som určite, že si nepichol. Bola som mu za to vďačná. Prišiel ku mne, chytil ma za ruku a apaticky pozrel na mojich bývalých kamarátov. „Miša, poď s nami. Pôjdeme si niekam sadnúť a porozprávame sa. Prespíš u nás. Minule som volala k vám, vraj nebývaš doma. Kde si teraz? Poď, porozprávame sa.“- žeby boli Sonine výčitky také silné?! Bolo to odporné, slizké, ako tam stála v jej bezchybnom smotanovom kostýme, s bezchybným make-upom a otrávenou dušou. Bola ako zmija, áno, zrazu som v nej videla odpornú zmiju, ktorá sa snaží obkrútiť sa okolo mňa a uniesť ma do svojho škaredého sveta klamstiev a zrád. Pritúlila som sa k Martinovi a objala ho. Rišo sa nepokojne strhol. „Miša, poď s nami.“- Zopakoval teraz on. „Nemôžeš tu zostať takto...“- a bradou ukázal na Martina a chalanov, ktorí zostali obďaleč a mlčky ich sledovali. Pozrela som na nich, ich pohľady boli také prázdne, ľahostajné, zrazu som sa zľakla, že ma opúšťajú. Ale Ičo sa usmial, bol to iba slabý úsmev, ktorý však pre mňa znamenal nekonečne veľa. „Ako?“- spýtala som sa potichu. „Pozri ako vypadáš! Hrozne si schudla, vyzeráš príšerne. A toto je tvoj nový chalan?“- spýtala sa Soňa a pozrela na Martina. Zmĺkla. Martina nebol zrovna jej typ, ale jeho pravidelné črty a chlapčenská krása ju zaujali. Hľadela na neho a určite si ho predstavovala novom obleku, s umytými a ostrihanými vlasmi, s prisilnou vôňou a pokryteckým úsmevom. Sonin typ... Martin pochopil, ale stále mlčal. Iba jeho pery sa roztiahli do nedefinovateľného úsmevu. „Je tu zima, poď, pôjdeme dnu.“ Povedal potichu a pohľadal ma po vlasoch. Často ma hladil a vždy to bolo tak nežné myslím, že to boli dotyky pre jeho sestru, ktoré sa cezo mňa mali dostať k nej. Otočili sme sa a vošli dnu. V tom vtrhla za nami Aďa a silne ma chytila za ruku: “Miša, poď s nami. Ja nechcem, aby sa ti niečo stalo. Mám ťa rada, Miša, som stále tvoja kamoška. Bojím sa o teba, bojím sa, že urobí. dačo zlé.“ 

Vyvliekla ma až von za ostatnými, rozplakala sa. Jej ruka stále pevne zvierala moje zápästie a Soňa s Rišom sa k nej pripojili. Zrazu som si pripadala ako zajatec, väzeň, ktorého zväzujú zmije, zmije z minulosti. Teraz som sa však už nebála. Začala som sa smiať. Bol to šialený smiech, smiala som sa ich hlúposti, pretvárke a smiala som sa im do tváre. Neuvedomovala som si, že môj smiech sa mieša so slzami, že je to vlastne tráva, čo sa smeje a ja sama, čo plačem. Vtedy prišiel Martin, jeho oči boli plné nenávisti. Odsotil ich, rýchlo ma objal a viedol preč. „Dajte jej pokoj!“- povedal potichu, ale s takou nenávisťou, že sa neodvážili protestovať alebo namietať. Viedol ma domov. Chalani sa k nám pridali a ja som sa stále smiala a plakala, celou cestou. Stíchla som až keď sme prišli domov. Mala som v hlave úplný chaos, spomienky, bolesť, vďačnosť ku chalanom. Bol to úplný zmätok, neporiadok. 

„Niečo chcem, niečo mi daj!“- zvolala som na Martina a odsotila jeho objímajúcu ruku. Pozorne na mňa pozrel a pokrútil hlavou: „Teraz nie, porozprávame sa, urovnáš si veci, ne...!“ „Nie, nechcem sa rozprávať, chcem byť slaboch, ty vieš ako to bolí, tak čo...!“- kričala som a odvracala pohľad od jeho šedých očí. Ale on v nich videl tú bolesť, vedel, ako sa cítim. Mlčky sklonil hlavu, pustil ma a nechal ma vziať si pár liekov. Rýchlo som ich prehltla a zapila vodkou. Jeho smutné oči som o chvíľu už nevnímala a keď som videla ako vytiahol ihlu, prevaril heroín a strelil si to do žily, bolo mi to úplne jedno. 

Žili sme spolu ďalej. Väčšinu času sme trávili spolu, sediac pri hudbe, potichu rozoberajúc naše myšlienky. Stával sa zo mňa filozof, dokázala som hodiny preležať pri hudbe a rozmýšľať o veciach, ktoré boli pre mňa také dôležité a ostatní ľudia považovali za bezúčelné a banálne. 

Aj ja som začala chodiť do Bratislavy, úplne som sa vykašlala na školu a domov som chodila iba vtedy, keď tam nik nebol. Vzala som prachy, na zdrap papiera naškriabala „Díky“- a s našimi som sa vôbec nestýkala. Dlho si to vlastne ani neuvedomovali, ale potom mi začali nechávať odkazy, aby som ich počkala alebo im aspoň zavolala. Nemala som záujem. Raz som našla odkaz, že mám určite počkať, lebo im volali zo školy. Ľahostajne som sa usmiala a dopísala veselo:“ Pozdravujte učiteľov a spolužiakov , bývalých. Škola mi nič nedáva a ľudia tam ešte menej. Obmedzení idioti! A s vami sa tiež nemám o čom rozprávať. Pokecajte s nimi. Ja som prenikla nekonečnosťou vesmíru a stála som zoči-voči Bohu. Sú veci, ktoré vaše vedomie nedosiahne. Bola som zhúlená a narážala som na svoju skúsenosť s LSD z predošlého dňa. Bol to Timo, ktorí priniesol LSD a meskalín, zohnal to v Prahe. 

Dovtedy som nevedela takmer nič o psychodelických drogách, klepala som všemožné lieky, fajčila hašiš, ale LSD som neskúšala. Hneď ako to Timo priniesol, posadili sme sa, pustili hudbu a svorne si dali pod jazyk malé kryštáliky. Všetci okrem Martin, ktorý bol niekde vonku. Keď sa vrátil, boli sme už privysoko... LSD bolo niečo nové, ale úžasné. Moja osobnosť akoby sa rozdvojila, jedna Miša zostávala pri vedomí a sledovala druhú. Tá sa vznášala nad priestorom a časom, cestovala minulosťou. Všetko okolo malo pokrivený vzhľad, predmety sa zväčšovali a rozširovali ako moje vedomie. Prešla som cez zatvorené dvere a pocítila som Božiu lásku. Všetko bolo hlboké a ozajstné, bola som nekonečno, prenikla som tajomstvom života, bola som súčasťou času. 

Keď som dotripovala, cítila som sa akoby očistená, plná pochopenia a pravdy. Na druhý deň, keď prišiel Martin, objala som ho a rozprávala mu o svojom tripe. Ale on len mlčal a zamračene na mňa hľadel. „Nikdy viac to nevezmeš!“- povedal nakoniec prísne. Prekvapene som na neho pozrela: vyznávali sme slobodu, nenávideli limity a prisahali, že sa nebudeme obmedzovať. Zakázal mi síce heroín, ale to som chápala ako jeho strach, i keď som poriadne nevedela z čoho. Dovtedy som si vystačila s liekmi a hašišom, nepotrebovala som nič silnejšie. Ale prečo by som nemohla brať LSD...?! „Je to svinstvo, najhnusnejšie svinstvo z toho všetkého. Je...skrátka to nebudeš brať!“- skončil nervózne. Ale to pre mňa nebolo vysvetlenie. Všetko, čo sme brali bolo svinstvo. I keď sme si to nepripúšťali, vedeli sme to. A L-ko? Zdalo sa mi v pohode, veľmi v pohode. Ale Martin stále trval na svojom. Vedela som, že za tým musí byť viac a rozčuľovalo ma aj to, že mi nechcel povedať čo. „Si skrátka zbabelec. Existuje droga, ktorej sa bojíš a tak ju zakazuješ aj mne. Ale to sa ti nepodarí! Zatripujem si znova a veľakrát, rozumieš?!“ vyštekla som mu do tváre. “Tak si tripuj a nech ti potom preskočí. Bol to môj kámoš, vždy, aj keď sme boli čistí aj keď sme boli nadopovaní. Rozprával o L-ku ako ty a potom prišiel, mal haluze a stále točil ako sa jeho ja rozštiepilo na dve egá, jedno zomrelo, druhé sa stratilo v čase. A tak nemal žiadne ja, nebol nikým, nevedel, čo je realita a čo tripová halucinácia. Upálil sa za živa, aby sa jeho karma očistila. a aby sa jeho rozpoltené egá spojili. Psychóza po LSD. A ty mi povieš, že som zbabelec! Som chuj, nie zbabelec! V smrti som stratil sestru, kámoša, v živote veľa ďalších, moje dievča si tripuje s LSD, aby sa jej rozšírilo vedomie a ja ešte stále žijem!. Prudko vstal, chytil malý batoh, v ktorom mal svoje nádobičko a vybehol von. 

Chvíľu som nechápavo sedela, snažiac sa absorbovať, čo mi práve povedal. Bolo to ťažké, lebo stále sa mi v hlave premietali úlomky z tripu. Zrazu som sa spamätala a rýchlo vybehla von. Bežala som na Brezinu, vedela som, že tam mal svoj kútik, miesto. Našla som ho s ihlou pri žile a podľa obsahu striekačky som vedela, že táto dávka by bola posledná. „Maťo, nie!“- skríkla som a hodila sa k nemu. Silno som ho objala, nešikovne som mu vzala striekačku a položila ju ďaleko od neho (bolo to pre mňa niečo posvätné a tak som to nedokázala ani odhodiť len som ju opatrne odložila). Nebránil sa, bez pohybu sedel na zemi a pozeral do diali. „Maťo, odpusť mi. Ja to už nikdy nespravím, nikdy. Milujem ťa, prosím, neopúšťaj ma, Maťo...“ Slzy a tá ľudská sebeckosť. Len tu zostať, pri mne, trp, len ma neopúšťaj, lebo ja trpieť nechcem...a to nazývame láskou! Bez slova ma objal a konečne mi pozrel do očí. Boli plné sĺz, plakal, plakal nad svojím životom, nad svojou sestrou, ľuďmi, ktorých stratil a nadomnou dievčaťom, ktoré ho milovalo a ktoré prehralo svoj život tak ako on. “Nikdy si mi nepovedala, že ma miluješ.“- zašeptal a priložil si pery na moje trasúce sa ústa. Aj ja som plakala, ale v hĺbke očí bola tá láska, musel ju vidieť a aj ju videl. „Miška, prestaneme s drogami. Už nikdy viac! Budeme čistí! Zabudneme na všetko, budeme spolu a budeme sa milovať. A budeme čistí!“- začal rozprávať, rýchlo a trhavo. Jeho ruky ma zovreli silnejšie, hľadal silu, potreboval moju silu. Ale tú som ja už nemala. Dala som mu všetko, tú poslednú a teraz som nemala ani pre seba ani pre neho. Vedel to, ale nechcel to vzdať. „Áno, skončíme s tým. Koniec zháňaniu, strachu z absťáku. Začneme od znova, spolu, pôjdeme do školy, budeme mať malý domček, len ty a ja a.“. A potom.... Vedel to lepšie ako ja. Len on a ja a ... žiadny kamaráti, lebo všetci boli narkomani. Škola a ... a potom čo. život bez zmyslu, bez cieľov a plánov... 

Chcela som mu pomôcť, jemu aj sebe, možno keby to povedal inokedy, ale nie po mojom mystickom výlete. Mlčala som a moje ticho zabíjalo jeho nádeje. Ale ak by som otvorila ústa a prehovorila, zabila by som jeho samého. Zrazu ma otočil, položil na trávu a ľahol si na mňa. „Budeme sa milovať, zabudneme na to!“- zvolal. Sex! On bol priveľmi filozof a môj svet priduchovne založený, aby nás sex mohol zachrániť. Milovali sme sa ale nie kvôli sexu. Bol to akt zblíženia, zjednotenia, dôkazu lásky. Tak ako farebné lieky a silne voňajúce jointy... Rozmýšľam, či by sme sa milovali aj bez toho. Keby som ho stretla čistá a on by bol normálny chalan. Možno áno, kto vie...Teraz sme však boli v tom už prihlboko. Pozrel mi do očí a zahľadel sa do rozšírených zreničiek. Unavene si položil hlavu na moju hruď, stále ma objímal, ale nie tak silno. Pochopil. A ja tiež. Ležali sme tam v objatí, tíško sme plakali a snažili sa nerozmýšľať, čo bude ďalej. 

Neviem, koľko sme tam ležali, keď som pocítila,že sa začína triasť. Objala som ho silnejšie, myslela som, že mu je zima. Ale on sa začal triasť viac. Posadil sa a začal hľadať striekačku. Bol bledý, oči sa mu leskli. „Kde je tá striekačka?“- spýtal sa ostro. Rýchlo som vstala a priniesla som ju. Vytrhol mi ju z ruky a priložil k žile. Pozrel na mňa a privrel oči. Vytrhla som mu tú striekačku z ruky a vystrekla pár mililitrov jedovatej tekutiny. Riskovala som, že ma za to zmláti, ale radšej to ako jeho smrť. Znova som skontrolovala objem striekačky, teraz to bolo bezpečné.. Vrátila som mu ju späť a on si ju zasa priložil k žile. Neomylne si pichol (ešte stále bol toho schopný), vytiahol trochu krvi, ktorá sa zmiešala s obsahom striekačky a potom si to všetko pichol späť. Sedela som pri ňom, pozorovala ho a myslela som si: „Bože, Miša, toto je chalan, ktorého ľúbiš. A hľa, on tu sedí, pred tebou, ničí sa ty to pokojne sleduješ!“ Otvorila som ústa a...videla zmenu jeho tváre: slasť, pokoj a šťastie sa ho zmocnilo takmer v momente. Zničene som zavrela oči a vtedy mi prišlo zle. Dostala som závrat, zrazu mi bola zima, cítila som sa slabá, vyčerpaná. A potom, všetko bolo zrazu nudné, nezaujímavé. Mala som prvý absťák. 

„Daj mi niečo, rýchlo!“- zašepkala som. Tentokrát to neboli spomienky, snaha zbaviť sa ich, zabudnúť. Bol to absťák. Bolo to akoby ma niekto hodil do šedej priepasti, všetko bolo lepkavo čierne, nebolo tam žiadne svetlo. A do toho tá slabosť, únava, úzkosť. „Nemám tu nič, iba herák. Poď, pôjdeme domov, tam si niečo dáš.“ Povedal a snažil sa postaviť ma. Ale ja som nemohla. „Nedokážem to, som slabá. Niečo chcem, daj mi niečo, prosím, potrebujem.“ Trepala som nesúvislo. „Nemám nič, Miška, poď, pôjdeme domov.“ „Máš heroín, daj mi ten! Si len hnusný sebec, je ti úplne jedno ako mi je, jednoducho mi nechceš dať svoj herák. Ako mi to môžeš robiť?!“- Martin by pre mňa spravil všetko a ja som to vedela. Ale...mali sme už niekedy absťák? Neexistuje nič, len šialená túžba, potreba toho, na čom ste. A on to vedel. Vytiahol malý papier, nasypal naň biely prášok, pomohol mi posadiť sa a podal mi malú dutú rúrku. „Šnupni, je to heroín, môže ti byť zle.“ Chvíľa ničoho. A potom som sa usmiala. Zrazu mi bolo úžasne. Triaška prešla, priepasť zmizla, okolie malo farby a svet bol nádherný. Objala som Martina a pobozkala ho, neuvedomujúc si, čo vravím: „Ľúbim ťa a ľúbim toto!“ 

Nasledujúce dni som strávila v Martinovom náručí a hašišovom pare. Martin ma neopúšťal ani na chvíľu, bol stále pri mne. Naľakali ho moje posledné slová, nechcel, aby som prešla na to posledné, aby som podľahla najtvrdšej droge, od ktorej už neexistuje cesta späť. Stále veril, že takto ešte vždy môžeme prestať. „Aj keby mala ten najnechutnejší absťák, neopovážte sa jej to dať! Je to moje dievčatko a ja viem, aká je. Toľkí ju zranili, ublížili jej, je taká krehká. Háčko by ju zabilo. A ona nesmie zomrieť skôr ako ja!“- Tak veľmi sa bál, nedokázal si predstaviť ako by prežil smrť ďalšieho blízkeho človeka.

Ale ja som nechcela zomrieť. Chcela som byť s ním, chcela som ho milovať navždy. A samozrejme, chcela som s ním navždy drogovať. „Ale ak chcem byť úplne tvoja, mala by som byť s tebou všade. Nie je to nesprávne, že ťa nechávam samého, že ťa nechávam odísť v heroíne? Keby som to brala aj ja, boli by sme spojení úplne.“- Povedala som raz. Vtedy som to ešte nebrala ako výhovorku, ospravedlnenie, bola to úprimná obava. Ale on ma len pobozkal a vysvetľoval, že tak to nesmiem brať. Vtedy som mu verila. 

Jedno popoludnie sme zišli dole do mesta, mali sme chuť na zmrzlinu. Bolo už leto, veľmi teplo, a to sa nám tak páčilo. Chlad nám pripomínal absťák a teplo správnu dávku. Prechádzali sme po námestí a ignorovali ľudí, ktorí na nás podozrievavo hľadeli. Martin išiel kúpiť zmrzlinu a ja som zostala sedieť na lavičke. O chvíľu sa vrátil, sadol si ku mne. Bolo to také krásne, sedeli sme v objatí, lízali zmrzlinu a potichu sa rozprávali. Vždy sme sa rozprávali potichu, vlastne ani neviem prečo. Bol to ale veľký protiklad mňa samej, lebo predtým som hovorila veľmi hlasno a často som kričala. Teraz som bola taká pokojná a vyrovnaná (naozaj som tomu verila!) 

„Miška!“- začula som zrazu známy hlas a otočila som sa. Prekvapene som pozrela pred seba: stála tam moja mama! Nevidela som ju už niekoľko mesiacov, ani som sa s ňou nerozprávala. A zrazu tam stála, s jej načierno zafarbenými vlasmi, krvavočerveným rúžom a ťažkým parfumom, s jej láskavými očami a milým úsmevom. Vyzerala veľmi dobre, šťastne, určite sa všetky jej problémy vyriešili. Moje ju zrejme nezaujímali. „Miška, ako sa máš? Bože, dievčatko moje, poď sem, nech ťa vyobjímam, tak dlho som ťa nevidela. Bývaš teraz u Adi, ani neprídeš, no poď sem.“ Otvorila náruč a asi čakala, že sa do nej vrhnem. Ale ja som len stála a pozerala na ňu. Cítila som ako sa vo mne niečo zobúdza, niečo ako láska dcéry k matke, na ktorú som už dávno zabudla. Vlastne tá láska zmizla, keď začali tie ich problémy s otcom. „Miška!“- jej úsmev sa začal strácať a ona si ma začala pozornejšie prezerať. Vlasy som mala strapaté a dlhšie ako keď ma videla naposledy, padali mi do tváre a pretože boli tmavé, zvýrazňovali moju bledosť. Zreničky som mala rozšírené, ale toho si nevšimla. Skôr môj vzhľad: mala som oblečené voľné čierne šaty, nezašnurované topánky. Na krku som mala malú striebornú retiazku s motýľom. Bol to darček od Iča: Je krásny a zraniteľný, krehký a lieta ako ty!“- povedal, keď mi ho dával. „Miška, čo sa stalo? Nemáš peniaze? Vyzeráš hrozne! A prečo si tak schudla? Ješ poriadne? Dúfam, že to nie je kvôli mne a ockovi?“- Konečne mi pozrela do očí. Moja mama, tá sladkosť a sebeckosť. „Ahoj, Klára!“- pobozkal ju zrazu pre mňa neznámy muž a pozrel na mňa. „Tibor, toto je Miška, moja dcéra. Miška, toto je môj priateľ Tibor!“- Tibor mi podal ruku, ktorú som ignorovala. „Ty s ním žiješ?“- ozvala som sa prvýkrát. „Áno, bývame spolu. Ocko sa odsťahoval do Bratislavy, má tiež priateľku. Všetko je už v poriadku. Len o teba sme sa báli“- povedala ustarostene. A to ma nahnevalo. Odkedy som odišla, ani raz sa o mňa nestrachovali, bolo im to úplne jedno. Mali svoje problémy a na mňa zabudli. A vraj rodičia! Nahnevane som podišla k nej: „Klameš!“- zvolala som, „tak strašne klameš! Vôbec ste sa o mňa nebáli. Bola som vám úplne ukradnutá ako kedykoľvek predtým, ako vždy. Až keď si ma tu teraz zbadala. Vraj ako hrozne vyzerám. Ja som aspoň ja. Ale ty so svojím prestrojením maskuješ svoju sebeckosť. Vraj ako som schudla, či jem poriadne. Nie, nejem! Tvoje slávne večery, ktoré sa vždy skončili vašimi nechutnými hádkami. A ty chceš, aby som ťa objala. Nenávidím ťa, počuješ, nenávidím!“- kričala som a bolo mi úplne jedno, že sa ľudia začali otáčať. Martin rýchlo vstal, objal ma a viedol preč. Pokorne som sa mu odovzdala. Únik, únik , unikala som všetkému, celému životu, unikala som a skrývala sa v svojich umelých skrýšach. Ale mama zrejme nechcela, aby som unikla. Ona si vyriešila problémy, tak prečo by sa nepozrela konečne aj na svoju dcéru, dieťa, ktorému darovala život, ktorý som ja znenávidela. „Michaela, stoj! Už aj stojte!“- skríkla a pribehla k nám. Túlila som sa k Martinovi, zabárala som si tvár do jeho pokrčeného trička a zúfalo som krútila hlavou. “.Nechajte ju na pokoji“- povedal Martin potichu. Ten jeho tichý, pokojný hlas. Mal na ňu väčší účinok ako keby jej dal zaucho. „A vy ste kto? Čo sa do toho staráte?“-spýtala sa urazene. Samozrejme, nebola to pre ňu pekná vizitka: jej jediné dieťa sa s ňou háda na námestí a objíma nejakého vyziabnutého chuligána radšej ako ju. „Už aj ju pustite!“- zvolala. Rozmýšľala som, čo spraví. Nikdy nevravel o svojich rodičoch, vlastne len to, že otec mu zomrel, keď bol malý a matka preto začala piť. Vedela som, že si vážil rodičovskú lásku. Čo keby teraz odišiel? Čo keby ma vydal napospas mojej mame? „Maťo, nie, neopúšťaj ma! Nikdy neodíď a nikdy ma neopusť. Zomriem bez teba nemám nikoho len teba a Ička!“- zvolala som úzkostlivo. „Michaela, čo to vravíš? Máš mňa, máš Tibora, máme ťa radi. Aj ocko ťa ľúbi.“- Povedala mama. Bože, tá ženská naozaj ničomu nerozumela, tá sebecká posadnutosť. „Nič nechápeš, nevieš nič! Nemáš ma rada, ani tvoj Tibor nie a oco sa o mňa tiež nezaujíma. Nenávidím vás! Mám len Maťa“-. sypala som horúčkovite. Zvykla som si žiť bez nich, posledný rok a pol sa len hádali, ale predtým sme boli celkom šťastná rodinka. Vždy som verila, že ma ľúbia, sú radi, že ma majú a odhalenie, že to nie je pravda bolo bolestné. Neuvedomovala som si to, ale strata rodičov je tá najpríšernejšia vec na svete. Možno príšernejšia ako absťák! Myslím, že to ju naozaj zranilo. Zrazu z nej spadla maska a po lícach sa jej rozkotúľali slzy. „Miška, ja ťa ľúbim, pre Boha, dievčatko, čo sa s tebou stalo? Nikdy si takáto nebola!“- Zdvihla som hlavu a pozrela na jej slzy. Zrazu mi tie slzy prinášali nádherný pocit radosti, priam som sa vyžívala v jej bolesti. „A nikdy ani nebudem! Už nikdy nebudem tvoja Miška, tvoje sladké srdiečko, ktoré verilo tvojím klamstvám. Nechcem ťa! Už nikdy! Teraz som Maťove dievčatko, som jeho a on je môj. Teraz som najslobodnejší motýľ, už ťa nepotrebujem!“- vravela som potichu a dôrazne. Ale potrebovala som ju. Bolo pre mňa nemožné zabiť dcérsku lásku, úplne ju vymazať. Koľkokrát som v noci videla jej oči? A otcovu tvár keď som prehĺtala lieky? „Miška, Miška!!“- plakala mama a stále opakovala moje meno. Teraz ona potrebovala, aby ju Tibor podopieral. Pozrela som na neho, vyčítavo na mňa hľadel akoby ma vinil za jej bolesť. A zrazu sa strhol. Zahľadel sa mi do očí, tvár sa mu vyjasnila a potom zosmutnela. „Máš rozviazané topánky.“ Povedal. Bolo to také absurdné, také hlúpe. Nevedela som, čo povedať. „Prečo? A prečo má tvoj priateľ dlhé rukávy v takomto teple?“- neverila som svojím ušiam. Ako som mohla vedieť, že vie o čo ide, že si všimol moje zreničky? Ako som mohla vedieť, že mama mu o mne rozprávala a moja zmena prekvapila rovnako aj jeho? Mama na neho tiež prekvapene pozrela a potom vrátila svoj pohľad späť na mňa a Martina. „Prečo?“- zopakovala automaticky. Vôbec sme nechápali kam mieri. Ale Martinovi to došlo. Tvrdo pozrel Tiborovi do očí a trpko povedal: “o by ste nepochopili.“- Chytil ma za ruku a viedol preč. Koľký krát?! „Miška!“- zvolala mama s novým výbuchom plaču, ale Tibor ju objal a odviedol preč. 

„Teraz to už vie“- povedal Martin, keď sme si sadli do trávy na Brezine. „Ako?“- spýtala som sa nechápavo.“Čo?“ „Tibor to pochopil, neviem, ale určite jej to povie.“- Zadíval sa na mňa a pohladil ma po tvári. „Teraz nám buď budú robiť problémy, potom máš právo ju odháňať alebo budú ľahostajní, vtedy ju môžeš nenávidieť. Ale možno sa pokúsia pomôcť. A potom to skúsime.“- Prudko som sa postavila a pozrela na neho. Tušila som, že ešte stále sníva o skončení, ale prečo? Prečo? 

Nevidela som ešte vtedy poriadny absťák, mali sme dosť peňazí i keď som nikdy nerozmýšľala odkiaľ, neboli sme agresívni. Poznala som závislosť iba z tej dobrej stránky. Spomenula som si na Martinov trpký úsmev, keď som si veselo spievala: „Drogová závislosť je úžasná“- a tancovala viac v rytme amfetamínu ako v rytme piesne. „Prečo?“- spýtala som sa nahlas. Stiahol ma späť k sebe, smutne sa pousmial a pobozkal ma. „Môj motýlik.“ 

O dva dni nato prišiel Ičo vo veľmi čudnej nálade. Sadol si k nám, vytiahol striekačku a úplne zúrivo si vpálil dávku. Vždy to robil tak pokojne akoby to bol nejaký obrad (vždy si predo mnou pichal skôr ako mal absťák a vždy bol so mnou iba keď mal pri sebe alebo v sebe dávku.) „Chytili Tomáša. Nejaká razia. Bol v base a vedel, že sa odtiaľ tak ľahko nedostane. Pichol si zlatú žilu.“- vstal a prešiel do inej izby. Postavila som sa a pozrela na Martina: „Tomáš? Je koniec?“- Mlčky prikývol a otočil sa. Nemohla som tomu uveriť. Tomáš bol parťák, kámoš. Bol to malý veselý chalan, ktorý mi vždy nosil mliečne čokolády. Koľkokrát som sa pri ňom naklepala zatiaľ čo on si pichol? A koľkokrát sme potom ležali vedľa seba a hovorili si ako nádherne nám je, aký krásny svet máme a ako bez neho nechceme už nikdy žiť. A ten Tomáš je teraz mŕtvy? Zabil sa? Ten Tomáš sa predávkoval? „Prečo, Maťo, prečo?“- Bože, ešte aj vtedy som bola taká naivná. Žila som s narkomanmi, sama som bola závislá, ale ich vysoký múr lásky ma ochraňoval a chránil ma pred úplnou realitou. Bola som pre nich zosobnením niečoho, niekoho, čo milovali, aj pri drogách som zostávala nežným dievčaťom a starostlivou priateľkou i keď to znie neuveriteľne. A oni to tak zbožňovali a tak to chceli uchrániť...Otočila som hlavu a pozrela okolo seba. Zrazu som chcela plakať, ale nešlo to. Nenachádzala som v sebe slzy! Pane Bože, čo sa to deje? Obrátila som sa k Martinovi: sadol si a práve si preváral heroín. Jeho tvár bola prázdna, ale v očiach toľko bolesti. Bože, ako si mohol pri svojom živote a pri svojich dávkach zachovať toľko citu??? Bez slova som vstala a vyšla von. Ani som nerozmýšľala, či pôjde za mnou. Teraz som bola sama, úplne sama, nik mi nemohol pomôcť. Bola som to iba ja, samota a bolesť. 

Cez Brezinu som zošla do mesta a bezcieľne som sa flákala. Na námestí som stretla známeho. Sedeli sme v krčme a pili. „Čo nové?“- spýtal sa. “.Nič!“- nebolo naozaj nič. Potom sa stalo, kúpila som od neho tripovú známku. Čudné, nedokázala som sa mu zdôveriť, vyrozprávať sa. Jediné, čo som od neho potrebovala, bol ten prekliaty trip. Vrátila som sa na Brezinu a vložila som to pod jazyk. 

Nikdy predtým som nemala hororák, ani len kocovinu. Drogy na mňa vždy pôsobili pokojne, vždy s pozitívnym účinkom. V tú noc to však bolo príšerné. Chvíľu som plávala v modrom mori s modrým slnkom, videla som tam plno motýľov a bola som jedným z nich. A zrazu sa otvorilo nebo a vtiahlo ma do hnijúcej diery. Stromy sa premenili na príšery, mali veľa rúk a naťahovali sa po mne. Všade behali potkany, kúsali do mňa, chceli ma zjesť. A potom prileteli supy, mali ľudské hlavy, ľudské oči a ústa, ale supie drápy a zuby. Chceli mi vyškriabať oči a zjesť mozog. Chcela som bežať, ale spadla som na zem a tá sa hýbala, posúvala ma do tej diery. Nemohla som kričať, lebo hlas mi zobrali supy. Nevedela som, že v skutočnosti šialene kričím, že naozaj vydávam zvuk. Moje uši počuli len kvílenie, to prišli medúze z mora a kvílili, lepili sa na mňa, boli slizké a lepkavé a priesvitne biele. Chcela som Martina, ale on tam nebol. Bol tam iba Rišo, bol jeden zo supov. A potom sa premenil na bezduchý prízrak a tancoval so mnou. Chcela som zomrieť, vtedy som naozaj chcela zomrieť. Ale smrť sa zjavila ako najväčšia medúza, bola priesvitnejšia a svietila na žlto. Hrozne som sa jej bála, utekala som, ale nikde som nenachádzala úkryt. Všade to bolo príšernejšie, necítila som nič, iba strach a hrôzu. Spadla som do nejakej priekopy, ale ja som to cítila ako že som spadla do močiara. Strašne zapáchal a všade boli kvapky krvi. Okolo plávali klzké tvory, dlhé, mali hladkú, horúcu pokožku, ovíjali sa okolo mňa sťahovali dolu. Zomierala som...A nad sebou som videla mamine a otcove oči, plakali a tie slzy padali do močiara a menili sa na krv...


















Príbeh jednej baby na Háčku z Trenčína PART 2

Sunday, 15. July 2007, 20:07:09
Keď som sa zobudila, uvidela som Kaja.

Najskôr som si nemohla na nič spomenúť, až keď som si uvedomila kde som a ako som sa tam dostala. „Kajo, ja som sa tak bála. Tie supy, jedli môj mozog a potom prišla medúza, slizká a žltá a priesvitná. Hodila ma do močiara a moji rodičia plakali krv. Bože, bojím sa, nechcem to, nech je to preč. Chcem na to zabudnuť, daj mi niečo.“- Kajo ma hladil po čele, snažil sa ma upokojiť. „To je v poriadku, Miša, bol to len zlý sen. Poď, pôjdeme domov.“- Postavil sa, ale ja som stále ešte nebola pri sebe. „Prečo tu nebol Maťo? Bol tu iba Rišo, sup a jedol ma.“- Kajo ma postavil a viedol domov. Stále som rozprávala z cesty, nevedela som sa spamätať. Keď sme prišli domov, nik tam nebol. Kajo ma posadil, prikryl a išiel mi uvariť čaj. „Kde je Maťo? Však sa nepredávkoval? Neodišiel odo mňa, nenechal ma samú? Ako Tomáš! Včera som ho tam cítila, vznášal sa v povetrí, keď som bola v tom mori, bol pri mne. A potom sa stratil...“ A nato som sa rozplakala, vzlykala som a nedokázala som to zastaviť. Kajo si sadol vedľa mňa, objal ma a vravel, že Martin ma išiel hľadať. Surovo som ho odsotila a zúfalo vykríkla: „Choď preč, chcem Maťa! Kajo, neodchádzaj, nenechávaj ma samú, nechcem byť sama!“ Znova ma objal. 

O chvíľu sa otvorili dvere a dnu vrazili chalani. Nedokázala som vstať, iba som upierala na Martina nemý pohľad plný sĺz. Rýchlo ma objal a pozrel na Kaja. „Všetko je v poriadku, som tu, pri tebe, nikdy ťa neopustím. Som tu a vždy budem. Všetci sme tu.“- Zdvihla som hlavu a pozrela som na neho a chalanov. Bol tam aj Ičo a Timo, to znamená okrem Tomáša celá naša vydarená rodina. „A Tomáš? Plával v mori a stratil sa, supy ho vyhnali, medúze ho utopili!“- skríkla som znova. “.Nie, zostal v mori a čaká na teba.“- Povedal Martin a objal ma silnejšie. Mlčky kývol na Iča a ten mi dal do úst nejaké lieky a prinútil ma zapiť ich. O chvíľu na to som zaspala. 

Odvtedy som LSD nechcela ani vidieť. Pár dní som strávila v posteli, stále som sa bála. Strach však postupne mizol a vďaka Rohypnolu som zabúdala na svoj nepríjemný zážitok. 

Raz, boli sme práve v meste, celá naša vydarená rodina, sedeli sme na námestí a veselo sa bavili. Mali sme dosť dávok, dokonca aj zásoby, i keď si vôbec nepamätám, ako sme k nim prišli. Chalani sa o niečom bavili, keď zrazu zmĺkli. Pozrela som na nich a zbadala príčinu: stála tam moja mama. „Miška, ahoj.“- Povedala potichu. Tibor stál vedľa nej a držal ju za ruku. Tiež ma pozdravil, dokonca aj chalanov. Nik neodzdravil. „Miška, viem, že máš problémy, Tibor mi to vysvetlil. Chceme ti pomôcť. Vieme, že si na..“- stíchla. Bála sa to vysloviť. A to ma znova nahnevalo. Nenávistne som na ňu pozrela: „Čo vieš?“- odsekla som tvrdo. Sklonila hlavu. „Pozri na seba, bojíš sa to čo len vysloviť. Ako mi ty chceš pomôcť?! Neunúvaj sa, nekaz si svoju reputáciu. Vypadni!“- a odvrátila som hlavu. Cítila som však úzkosť, nechcela som, aby vypadla. Neverila som jej však, bála som sa, že ma zraní. A tak som ju radšej zraňovala ja. Tibor to ale pochopil. On a Martin. Martin si tým prešiel sám. Objímal ma, akoby chránil, veľmi dúfal, že mi mama pomôže. Vedel, že by mi mohla pomôcť a že teraz, keď sa už raz vrátila, jej odchod ma bude bolieť dvojnásobne. Tibor podišiel k nám, tiež vedel o čo ide. Jeho synovec bol narkoman. Mal moju mamu naozaj rád a aj mne chcel pomôcť. „Miša, si k svojej mame nespravodlivá. Chce ti pomôcť a ja tiež. Ale najskôr musíš chcieť ty sama“- povedal pokojným, vyrovnaným hlasom. „Ako nám chcete pomôcť?“-spýtal sa Martin. Matka sa strhla. „Ty sa do toho nepleť! Už aj vypadni od mojej dcéry, nechaj ju na pokoji. Určite si ju ty do toho zatiahol, ona sama by to nikdy nespravila, ty feťák!“- vysypala odporne. Bola vtedy ešte len na začiatku, nevedela, čo hovoriť a čo nie. Chcela mi pomôcť, ale nevedela ako. A ja sama som vtedy bola tak citlivá. Teraz zaútočila na moje najcitlivejšie miesto, povedala to najhoršie, čo mohla. Prudko som vstala a postavila sa jej tvárou v tvár: „Nenávidím ťa! A myslím to vážne! Vraj pomoc! Klamárka! Ak by si mi chcela pomôcť, nikdy by si nepovedala niečo takto ohavné. Nechápeš, nič nechápeš! Už nikdy za mnou nechoď! Radšej zostanem žiť takto ako tebe sa štíti, všetko je lepšie ako žiť s tebou. Si len prázdny sebec!“- Chytila som Martina za ruku a odišli sme. Mama sa zasa rozplakala a bezradne pozrela na chalanov. Mlčky na ňu hľadeli a ich pohľady akoby hovorili: „Vy ste ju odvrhli, keď vás najviac potrebovala. A teraz odvrhujete ľudí, ktorých má rada. Smiešne!“- Vstali a pridali sa k nám. A moja mam videla ako sa jej sladké kačiatko stráca medzi vychudnutými chalanmi, ktorých ona považovala za spodinu spoločnosti, ale medzi ktorými som si ja našla domov a rodinu. Cítila, že ma stráca a nechcela to. Večer som ju znova stretla v meste, ale chladne som ju ignorovala. V ten večer sa však stalo niečo, čo ma prinútilo hľadať pomoc. 

Boli sme doma, všetci piati, v poslednej dobe sme bývali spolu veľmi často bol v tom Tomáš. Sedeli sme, fajčili hašiš a počúvali hudbu. V tom niekto zabúchal na dvere. Bolo to nezvyčajné, nemávali sme návštevy, Martinov byt bol nad Brezinou, v starom dome na okraji mesta. Málokto vedel, kde bývame. Buchot sa zväčšoval a silnel. „Martin, vieme, že si tam, otvor! To sme my, Palo a Noro. Potrebujeme si pichnúť, počuješ!- Pozrela som na Martina. „To sú kámoši z Brna. Nechápem ako si na mňa spomenuli. Boha!“- vstal a otvoril. Ešte som nevidela také trosky ako boli tí dvaja. Dotackali sa dnu a spadli. Chytala ich triaška a hneď nato sa potili. Boli bledí, zvíjali, neboli schopní rozprávať iba nesúvislo opakovali: „Potrebujem dávku! Hneď!“ Martin im doniesol striekačky, násilne ich vytrhli, boli by schopní vraždiť pre tie striekačky. Rýchlo si vyhrnuli rukáv a ja som sa s odporom odvrátila: jeden mal úplne dopichané ruky, začínali sa mu tvoriť abscesy, druhému začala ľavá ruka hnisať. Trosky, za živa umierajúce trosky. Bože, keby som vedela, že aj ja tak dopadnem. Spadli na zem, so zatvorenými očami a striekačkou v žile. “.Bože!“- vydýchla som. Takže takto to naozaj vypadá, takto a horšie. Inštinktívne som zdrapila Martina. „Maťo, musíš s tým prestať! Všetci s tým musíme prestať! Koniec! Začneme odznova. Všetko musíme vyhodiť, hneď teraz!“- Rýchlo som sa postavila a začala behať po byte, hľadajúc všetko, čo sme mali. Bola tam toho spústa. Chytila som do rúk niekoľko škatuliek liekov a skladačku s heroínom. Chcela som to zahodiť, zničiť. Ale iba som zdvihla ruku a bezvládne ju nechala klesnúť späť. Nedokázala som to, skrátka som nedokázala zahodiť to, čo bolo základom môjho života. Chalani ma mlčky sledovali. Koľkokrát to chceli spraviť oni sami a skončili presne ako ja?! Klesla som na zem, Ičo ma objal a mlčky sme tak spolu sedeli. „Miša, choď za matkou!“- povedal zrazu. Nahnevane som na neho pozrela. „Nie!“- zvolala som ostro. Sklonil hlavu. Očami som behala dookola a v hlave sa mi rojili zmätené myšlienky, vrážali jedna do druhej. Zavrela som oči, ale bolo ich ešte viac. „Kašli na to, Miša, skonči s tým. Najskôr ty a potom ostatní!“- hovorila som si v duchu a vtedy sa znova začala objavovať tá priepasť. Čierna, bezodná a lepkavá strácala som tam akýkoľvek zmysel, nádej, vôľu žiť. Dokonca som v nej strácala aj Martina. Bez slova som vstala a chytila krabičku liekov. Rýchlo som si ich nasypala do úst, tápavo som siahla po fľaši brandy a všetko som to zaliala. Znova som sa zviezla na zem a o chvíľu som pocítila známe teplo. „Nechcem skončiť! Nemám nič okrem tohto a ich. Skurvený život!“ 

Na matku som ani len nepomyslela. Ale ona to naozaj nevzdala. Timo mi na druhý deň vravel, že ju stretol v meste, vraj sedela aj s Tiborom na lavičke a pravdepodobne čakali na mňa. Naivka, vari si nemyslela, že tam sedím každý deň a obdivujem krásy okolia? Keď ho vraj zbadala, pribehla k nemu a pýtala sa, kde som. „ Povedal som, že neviem!“ A ona mu začala nadávať a zároveň ho prosiť. Timo iba pokrčil plecami a pomaly odišiel. 

Stretla som ju však o dva dni na to, bol už večer, tma a my sme sa práve túlali po meste. Boli sme len traja, ja, Ičo a Martin, chalani odišli do Blavy. S Martinom sme sa držali za ruky a Ičo šiel vedľa mňa. Nikdy, ani predtým ani potom som necítila taký pocit spolupatričnosti, pocit, že mám pri sebe ľudí a že mi patria tak, ako ja patrím im. Všetci sme mlčali, a to ticho bolo také krásne. Milovala som to ticho, pochopenie bez slov. A vtedy sme ju stretli. Spolu s Tiborom zastali a pozerali na nás. Mama vyzerala taká smutná, zranená. Na tvári nemala žiadne líčidlá, iba hlboké kruhy svedčiace o prebdených nociach a červené škvrny od plaču. Niečo sa vo mne pohlo. „Mami!“- zašepkala som. Otvorila náruč a čakala. Bolo to čisté materinské gesto, chcela objať svoju dcéru, cítiť jej telo, bozkávať jej tvár. Váhavo som vykročila, chalani odstúpili, zrejme dúfali. Ale ja som to nedokázala. Tak hrozne som sa naviazala na nich, verila som iba im, všetkého ostatného som sa bála. „Miška, prosím ťa, poď ku mne. Bolí ma to! Ja ťa ľúbim, nevadí, čo sa stalo, som tvoja mama, vždy ťa budem mať rada. Poď sem, prosím ťa.“ Rozplakala sa a ja som sa zrazu ocitla v jej náručí to ona prišla, silne ma objímala, bozkávala a ja som ju nechala. Myslím, že vtedy som jej uverila. Jej zúfalstvo bolo úprimné a aj tá bolesť. Určite sa kvôli mne musela trápiť a moja rozkošná narkomanská prezývka ju musela mátať jako čierny, vyčítavý prízrak. Všetci sme si išli sadnúť do nejakého podniku, nepamätám si, kde to bolo alebo ako sa to volalo. Sedela som medzi chalanmi, ona oproti mne, silne mi zvierajúc ruky a s nádejou hľadiac do mojich očí. Tibor sa prvý ozval: “Máte kde bývať?“ „Áno!“- odvetil Martin hlasom, z ktorého bolo jasne cítiť, že nič bližšie nepovie. „A...čo beriete?“ Chvíľu nik neodpovedal. Videla som napätie v maminých očiach. „My...to je jedno. Miša húli a nejaké lieky“. Tá úľava v maminých a Tiborových očiach. A tá neodôvodnená bolesť v mojom vnútri bola som na tom lepšie ako oni, mala som viac nádeje, už som nebola ich súčasťou. Zrazu som si vytrhla ruku z maminho objatia a zaryla ich do Iča. „Nehovor ta! Ja som ako vy, som tvoja sestra! Ty si mi pomohol. Neodháňaj ma teraz. Nie som o nič lepšia. Neberiem to len kvôli Maťovi. Inak som na tom rovnako, som otrávená ako vy, som vaša...“- Tak zúfalo som ich potrebovala, chcela. Verila som, že základ nášho vzťahu bol cit a nie drogy. Ale Ičo neveril v nič. Videl iba holú skutočnosť, krutú realitu. „Ale my ťa zabíjame, pochop to, Miša! Spomeň si na Tomáša...Všetci tak môžeme skončiť. A ja nechcem, aby aj ty! Vrátiš sa domov, dostaneš sa z toho a potom pomôžeš aj nám!“- povedal rýchlo a pritom ma silne držal. Pozerali sme na seba a ja som vtedy všetko pochopila. Nepatrila som už k nim, nepatrila som nikam. Mala som nádej, ale tou by som ich stratila. Uvedomila som si, že to všetko sú len výhovorky, že aj keby som bola čistá, nemohla by som im pomôcť. Oni už nádej nemali. Prudko som vstala, schytila svoj batoh a vybehla som preč. Mama za mnou vykríkla a asi ma chcela dobehnúť, ale oni ju zastavili. Verili, že ich motýlik priletí späť? 

Nevedela som, kam ísť. Stále som bežala a zastala som až na stanici. Prečo tam? Pozrela som na cestovný poriadok. Kam som chcela ísť? Nepoznala som nikoho. Vtedy som si spomenula na Zuzanu, heráčku z Blavy, s ktorou som sa zoznámila, keď sme tam boli naposledy. Bez lístka som nasadla na vlak, bola to jediná možnosť. Vo vlaku som do seba hodila pár Rohypnolov, bola som úplne mimo, keď som prišla do Bratislavy. Vedela som, kde Zuza býva, ale dostala som sa tam až nad ránom. Moja tvár ju prekvapila. „Chcem heroín!“- povedala som a vošla dnu. „Miša, čo sa stalo? Kde sú chalani?“- spýtala sa. Rozosmiala som sa. „Chalani sú preč, rozplynuli sa v hmle. Nemám už nikoho, nič a ani nič nechcem. Iba heroín!“- Zrazu som sa roztriasla. Spomenula som si na tie pocity, keď som ho šnupala. Nič, nič, iba pokoj, blaženosť, extáza! „Ale čo Martin, veď...“ chcela povedať, ale surovo som ju prerušila. „Martin nie je! Už neexistuje, chápeš? Tak buď ticho a daj mi to!“- skríkla som. Myslím, že to pochopila ako že zomrel. Nemohla som do pekla vedieť, že je Ičova sesternica a Martina pozná už veľmi dlho. Nemohla som vedieť, že ju to tak zoberie. Vstala, priniesla striekačky, prevarila háčko pre seba aj pre mňa a naplnila ním striekačky. Jednu mi podala. „Netrafím si žilu. Urob to ty!“- povedala som a vystrela som ruku. Zaváhala, keď zbadala chudú bielu ruku bez jediného vpichu. „Rýchlo!“- skríkla som. Nemyslela som na nič, všetko bolo zahmlené a nejasné, iba tá striekačka bola svetlom. „Nič“- opakovala som si. Možno keby som bola silnejšia, možno keby som mala slabšie city a pevnejšiu vôľu. Ale teraz na tom aj tak už nezáleží! 

Zostala som u Zuzy a pomaly sa zo mňa stával nový človek. Zatiaľ som si pichala iba raz denne a stačila mi minimálna dávka. Ale pritom som stále jedla lieky. Bývala som u nej, peniaze mi vystačili. Po pár dňoch mi začali chýbať chalani, najmä Martin. Chýbali mi jeho chladné ruky, horké pery a tiché slová. Veľmi som sa chcela vrátiť, ale bála som sa. Začala som písať básne. Boli to slová smútku a zúfalstva zmiešané so zábleskami slasti a blaženosti z heráku. Všetky boli pre neho a každá sa končila zúfalým ľúbim ťa!“ Začala som strácať pojem o čase, už mi naozaj na ničom nezáležalo. Len raz, išla som sa prejsť k Dunaju. Voda bola pre mňa symbolom, začala som veriť, že žijem v modrom mori s modrým slnkom, vo vlažnej vode s tými krásnymi motýľmi a bezfarebnými oblakmi. Bol to môj zhúlený svet, v ktorý som však verila viac ako v ten reálny. Presedela som hodiny pri vode, pozerala na jej chladnú, tmavú hladinu a rozmýšľala ako by sa zomieralo v tej tajomnej hĺbke. Raz, ako som sa prechádzala, nechtiac som narazila do dvojice v stredných rokoch. Ani som sa neunúvala ospravedlniť sa, chcela som ísť ďalej, keď ten muž ma chytil za plece a zastavil ma: „Michaela!“- prekvapene som na neho pozrela a uvidela som svojho otca. Vôbec sa nezmenil, bola to stále tá istá tvár, ktorá sa ku mne v detstve skláňala a ktorú som občas videla vo sne. „Oco!“- a objala som ho. Mala som ho vždy radšej ako mamu, neviem prečo. Možno preto, že si ma málo všímal, dával mi väčšiu slobodu bola som mu ľahostajnejšia. Nikdy som to takto nebrala, ale keď ma surovo odtiahol a nahnevane mi pozrel do tváre, vedela som to. Čo tu robíš? A ako to vyzeráš? Boha, Michaela, čo sa deje?!“- zvolal. Jeho priateľka sa na mňa znechutene pozrela a ja som pocítila čudnú prázdnotu. Nedokázala som ho ani nenávidieť. Nič, iba prázdnota! „Nestaraj sa!“- odsekla som hrubo a chcela som odísť. Ale on ma zastavil: „Ako sa to so mnou rozprávaš, čo si to dovoľuješ? A čo tu robíš? Vie matka o tom, že si tu? Alebo sa zasa len niekde fláka?!“- Teraz som ho ja od seba odsotila a pohŕdavo mu pozrela do očí: „Nerozprávaj tak o mame, ty prasa! Takmer si jej zničil život a mne tiež. Tá tvoja žiarlivosť a pritom ty si podjebával ju a nie ona teba. A ako vyzerám? Vari sa hambíš za svoju dcéru? Prečo? Vždy si o mne vravel ako o pankhartovi. Ale potom ty musíš byt ten bastard, lebo na nešťastie som tvoja. Chceš ma vari udrieť? Nemáš na to práva! Odkedy si odišiel, nie si mojím otcom. Hambím sa za teba, už nikdy sa k tebe nepriznám!- rozprávala som polohlasne. Samozrejme, vrazil mi silnú facku. A potom som videla ako sa jeho tvár mení, hnev vyprchol a zostalo len nepochopenie a niečo ako smútok. Otočila som sa, odchádzajúc. V snahe zastaviť ma, chytil ma za ruku a tak mi nechtiac vyhrnul rukáv ľavej ruky. A potom už len zostal nemo čumiet na moje jasne viditeľné vpichy boli ešte zreteľnejšie v svetle pouličnej lampy. „Miška...“- zašepkal a dotkol sa ma trasúcou sa rukou. S odporom som ho odsotila. „Skap!“- a odišla som. Zbehla som pod most a tam som si vrazila novú dávku. Otec pre mňa viac neexistoval! 

Bratislava sa mi nepáčila. Všetko tu bolo špinavé, bolo tu priveľa ľudi a nemala som tu svoju rodinu. Začala som padať hlbšie, potápala som sa v tom svojom mori, zvykala si na chlad a modrú temnotu. Už som sa ani nesnažila plávať. Takmer som sa utopila, bol to chladný večer, bola som sama. Nehybne som ležala a hľadela do steny. Všade ticho, už som ani hudbu nepočúvala. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vtrhol Martin. Ani som sa nepohla, myslela som, že je to prízrak. „Prišiel si sa utopiť so mnou?“- spýtala som sa so slabým úsmevom na perách. A. keď som zacítila jeho studené ruky na svojich pleciach, posadila som sa. „Maťo, si to ty! Nie je to prízrak, si to naozaj ty! Už som si myslela, že si na mňa zabudol, že už ma nemáš rád. Napísala som ti básne, musíš si ich prečítať. Bože, ako dobre, že si zasa pri mne.“- Sypala som a silno som ho objímala. V tom dnu vrazila Zuzana, jej tvár bola červená, bola strašne nahnevaná. „Ty hnusná klamárka! Povedala si, že zomrel! Bože ako som sa trápila! Si odporný sebec, odporná feťáčka, už aj vypadni. Uverila som ti a chcela som ti pomôcť a ty si ma len využívala. Sviňa!“- kričala na mňa. Bolo mi to úplne jedno. Martin bol pri mne, vrátil sa, objal ma a odviedol spät domov. 

A tak som znova sedela v jeho byte, vedľa mňa Ičo, Kajo, Timo a Martin.Všetci sme boli detinsky radi, že sme znova spolu, objali sa, pobozkali. Zasa sme počúvali hudbu, potichu sa rozprávali, bolo to ako predtým. Ale nie úplne. Nemohla som si nevšimnúť ich pohľady keď som vytiahla striekačku a prevárala háčko. Vedela som si už bezchybne streknúť sama, ale keď som si to priložila k žile, zaváhala som. Všetci na mňa hľadeli, v ich očiach boli výčitky, prosba. Iba Martinove oči, vidím ich ešte aj teraz pred sebou, bolo v nich toľko bolesti, príšernej, tupej bolesti. Zavrela som oči a pichla som si to. Znova som pozrela na neho. Po líci sa mu kotúľala jediná slza. Vedel už vtedy, že ma stratí...? Vytiahol striekačku a všetko to zabil novou dávkou. 

Ďalšie dni plynuli podobne. Ibaže teraz som aj ja potrebovala herák, viac peňazí. Mama mi stále nechávala tú istú sumu. Začala som predávať svoje veci. Postupne. Začala som kradnúť. Martin o tom ani nevedel. A takisto som si zväčšovala dávky. Toho si však Martin všimol. Bolo neskoré popoludnie, práve sa vrátil domov a našiel ma ležiacu na zemi, so zatvorenými očami a ihlou v žile. Videl ma pichať si už dvakrát predtým, ale čo ho naozaj nahnevalo bola ťažká hašišová vôňa a prázdna škatuľka od liekov. Nahnevane mi vytiahol ihlu zo žily, schytil batoh a odišiel. Bol preč vyše týždňa. Keď som sa prebrala, išla som von, myslela som, že ho nájdem na Brezine alebo niekde v meste. Ale nebol nikde. Vrátila som sa domov, čakala som ho celú noc. Prišiel iba Timo a Kajo. Celý ten týždeň bol pre mňa príšerný. Ani raz som nezišla do mesta, bola som buď doma alebo som sa flákala po Brezine. Dvakrát som tam aj zaspala, zobudila som sa až nad ránom a s nádejou v srdci sa vracala domov. Ale on tam nebol. Myslela som, že sa nahneval kvôli tým liekom, ale naozaj som si nemyslela, že ho to zoberie tak moc. Ani chalani to nechápali, ani oni nemali tušenie, kde by mohol byt. Keď konečne prišiel, bola som sama s Ičom. Zdvihla som oči a pocítila nával radosti, keď som sa stretla s jeho šedým pohľadom. Ale vo chvíli som zaspätkovala. Pritúlila som sa k Ičovi, striekačku som naplnila práve prevareným heroínom a priložila k žile. „Prečo si odišiel?!“- zašepkala som a chcela som si šľahnúť. Ale on rýchlo priskočil, chytil striekačku a odložil ju. Chytil mi tvár do dlaní a prinútil ma pozrieť mu do oči. „Pretože už mám toho všetkého dosť. Ľúbim ťa a ty sa mi ničíš pred očami, zabíjaš sa a ja nemám síl, aby som ti pomohol. Mala si pravdu, som zbabelec, úbohý zbabelec“-. šepkal rýchlo a ja som mu náhlivo položila dlaň na ústa. „Nie, Martin, nie si zbabelec! Prosím ťa, nehovor tak! Ja, my zato nemôžeme. Je to, sú to tie veci, všetko si stratil, ale mňa nestratíš Maťo, budem s tebou!“ 

A tak sa všetko vrátilo do starých koľaji. Martin mi odpustil, ja som odpustila jemu i keď tu naozaj nebolo nič na odpustenie. Neskôr mi povedal, že bol v Čechách, zarobil veľa peňazí, mal z toho veľkú radosť. „Ako si tie peniaze zarobil?“- spýtala som sa ostro. Rýchlo ma pohladil. „Nepredával som sa!“ „Tak ako? Kradol si? Zabil si? Je mi to jedno, len mi to povedz!“ Tak veľmi som ho nechcela stratiť. Ale on mi to nepovedal. Bozkával mi tvár a prisahal, že nič zlé neurobil. „Tak prečo mi to nemôžeš povedať?!“- namietala som. Neúspešne. Nič nepovedal, a tak som sa musela uspokojiť s jeho prísahou, ak som nechcela, aby sme sa znova pohádali. O niekoľko dní odišiel znova. Povedal, že ide pracovať. Ako, kde, pre koho som nevedela. Odišiel na tri dni. Nemala som chuť zostať sama, a tak sme sa s chalanmi vybrali do Brna, kde sme mali pár známych. Išli sme stopom a museli sme sa rozdeliť, lebo nás bolo priveľa. A aj tak sme nevyzerali veľmi vábne všetci štyria vychudnutí, bledí, s ľahostajným pohľadom a strapatými vlasmi. Stopovali sme takmer hodinu a napokon mne a Ičovi zastavil červený opel. Otvorilo sa okno a ja som uvidela sympatického muža v stredných rokoch. „ Zoberiete nás do Brna, prosím vás?“- spýtala som sa potichu. „Samozrejme, aj ja tam idem. Nech sa páči!“- otvoril dvere, ja som si sadla vedľa neho, Ičo dozadu. „Na návštevu?“- spýtal sa vodič po chvíli. Letmo som na neho pozrela, až vtedy som si všimla, že na mňa uprene hľadí a premeriava si ma od hlavy po päty. „Nie!“- odvetila som ostro. Nedal sa však odbiť a ja, ako z vďaky, musela som odpovedať. „Tak na výlet?“ „Také niečo.“ „A odkiaľ ste?“ „Zo Žiliny.“ Nikdy nehovorím pravdu, vždy si nechávam rezervy myslím, čo sa týka cudzích ľudí. „A čo robíš?“ Neznášala som, keď mi niekto tykal. “Som v škole.“ „A baví ťa to?“ Zahryzla som si do jazyka, aby som nebola odporná. „Nie, nebaví.“- Pousmial sa. „A tak sa flákaš.“. Neodvetila som. „Určite chodíš poza školu, zdrhla si z domu a bývaš so svojím chalanom. A určite ani jeden z vás nemá prachy. A tie sú teraz tak potrebné. No povedz, nepotrebovala by si nejaké peniaze?“ Vtedy sa k nemu naklonil Ičo a tým tichým hlasom povedal: „Ona nebude robiť štetku!“ Usmiala som sa na neho. Ale vodič pokrútil hlavou. „Nie, nechcem, aby robila štetku. Ale mohla by tancovať v mojom bare. Vieš tancovať?“- Prikývla som. Milovala som tanec. „Si moc pekná, máš tmavé vlasy a veľké oči, si chudá. Keď sa namaľuješ, správne oblečieš, budeš perfektná. No čo, chceš to skúsiť?“Pozrela som na Iča. „Vykašli sa na to, Miša. Martin by s tým nesúhlasil!“ To ma nahnevalo. „Martin, Martin... Ktohovie, čo robí on. Prečo by som ja nemohla?! Beriem to!“- obrátila som sa k vodičovi. Usmial sa a podal mi ruku. Slabo som sa ho dotkla. „Pre Boha, aká si ľadová!“- zvolal prekvapene. Odtiahla som ruku. “Ale to nič. Teraz pôjdeš do môjho baru, všetko ti ukážem a vysvetlím.“ „Chcem ísť sama!“- obrátila som sa na Iča. Sklonil hlavu a mlčal, to mlčanie bolo výčitkou. Ale ja som nemala náladu na sentimentality asi prvýkrát vo svojom živote. Ičo vystúpil na začiatku mesta a ja som išla s Pavlom, tak sa volal, do jeho baru. 

Bolo to niekde za centrom, nenápadný, ale luxusný bar s červeným svetlom a farebným názvom. „Je to bordel!“- vykríkla som s odporom a nenávistne na neho pozrela. “.Nie, je to striptíz-bar. Neposkytujeme žiadne služby, dievčatá len tancujú, záleží len na tebe, či dovolíš, aby sa ťa muži dotýkali.“ „Nik sa ma nebude dotýkať!“ „Zarobíš viac!“ „Jebať na prachy! Nik na mňa nepoloží ruku, počujete, v momente odchádzam!“ Prikývol pod mojím tvrdým pohľadom, ale neveril mi. Previedol ma po bare, šatniach a potom sme zastali na pódiu. „Vyzleč sa!“- povedal. Nechápavo som na neho pozrela „Neboj sa, nič nechcem. Ani sa ťa nedotknem. Ale budeš u mňa tancovať, chcem ťa vidieť.“ Stále som váhala. „Dievča moje, takto prachy nezarobíš. Buď budeš poslúchať, pracovať a zarábať alebo to hneď zabaľ. Pozri, každý sa na začiatku hambí. Ale zvykneš si, bude to dobré!“ Vedela som, že potrebujem peniaze a bola v tom aj pomsta Martinovi. A potom, nepodvádzala som ho, išla som iba tancovať. Vyzliekla som si nohavice, tričko a zostala tam stáť v spodnom prádle. „Koľko vážiš?“- spýtal sa Pavol, pozorne si ma prezerajúc. Ruky som mala otočené k telu, aby si nevšimol vpichy. Bola tam aj tma, ale doteraz si myslím, že to bol zázrak, keď ich nezbadal. „Neviem, nevážim sa.“- Odvetila som ľahostajne. „Pozeráš sa občas do zrkadla?“ „Nie, nezaujíma ma to.“ „A čo ťa to zaujíma? Na čom ti záleží?“ Heroín, hašiš, Martin, básne, chalani v duchu som sa pousmiala. Pokrčila som plecami. „Koľko máš rokov?“ „l8.“ -Síce nie úplne, ale na tom tiež nezáležalo. „Nebývaš už s rodičmi, však? Bývaš so svojím priateľom, Martin sa tuším volá. Tomu nevadí ako vyzeráš?“ „Nie!“ Pavol chvíľu mlčal, stále hľadiac na mňa. „Pustím ti hudbu, ty budeš tancovať. Tancuj ako cítiš hudbu.“ Povedal napokon a zapol hudbu. Posledné mesiace som počúvala dosť tvrdú hudbu, ale akonáhne som začula hudbu, začala som sa pohybovať v jej rytme. Mama vždy vravela, že mám vrodený talent na tanec, možno mala pravdu. V tanci som sa uvoľnila, odreagovala, neexistoval svet, ľudia, iba melódia, zvuk a pohyby. Asi po desiatich minútach vypol hudbu. „Tancuješ úžasne. Nie je to zrovna to, čo mi očakávame tu, ale to sa ty rýchlo naučíš. Si však veľmi chudá. Nemáš peniaze na jedlo?“ Nebol to až taký zlý človek, ale bol to obchodník. Našiel dievča, ktoré sa mu hodilo do obchodu a tak sa začal oň aj starať. Aby som sa mala dobre a aby som mu mohla prinášať zisk. „Pozri, beriem ťa! Neverím, že máš l8, ale kašlať na to. Budeš najmladšia tanečnica, mužov to vzrušuje. Si však veľmi chudá, hm. Ale tiež si veľmi pekná. Najskôr som si myslel, že keď sa namaľuješ, bude to lepšie. Vieš, máš hrozne zaujímavú tvár, takú smutnú a nevinnú zároveň. Iba tvoje oči sú moc staré a tvrdé. Ale zasa tvoja postava, telo ako 13-ročná. Je to fajn, beriem ťa! Dostaneš 8 000 mesačne na začiatok, berieš to? Ako sa vlastne voláš?“ „Miša“ “Michaela, fajn. Potrebuješ pár dní na nové tance a môžeš začať. Ubytovanie a stravu ti zabezpečím. Tak...“ „Ale ja tu nechcem byť stále, musím chodiť aj domov. Čo kebyže týždeň tancujem a potom mám týždeň volno?“- Očividne sa mu to nepáčilo, ale trvala som na tom. Napokon súhlasil.
Potom som pozerala ako sa ostatné dievčatá pripravujú. Mala som sa učiť. Nepáčilo sa mi to, bolo to nechutné, perverzné! „Pane Bože, ja a budem zvádzať cudzích mužov hlúpym tancom!“- myslela som si, ale poslušne som sledovala ich pohyby. Večer som zostala s Pavlom a sledovala program. Nenávidela som to. Pavol sa pokúšal dozvedieť sa o mne viac. „Povedz mi niečo o Martinovi.“ Pozrela som na neho, ale myslela som na Martina. Chýbal mi. Oči mi znežneli... „Je to môj chlapec.“ „Koľko ste spolu?“- akoby som sa prebrala. Prečo by som, do pekla, mala niekomu vykladať niečo o svojom živote?! „Dlho!“ Pavol si všimol moju zmenu, ale nevzdal to. Myslel si, že len hrám tú tvrdosť,že som úbohé dieťa, nespokojné s rodičmi a ich príkazmi a tak som si našla romantickú lásku. Bral to všetko ako hru, ako malý bláznivý úsek môjho života, z ktorého musel čo najrýchlejšie ťažiť, aby som to neskončila a nevrátila sa domov. Smiešne! Keby vedel ako to je naozaj. Nebola to hra ani puberťácky útek bol to môj ozajstný život, realita, ďalší úsek, ale nie malý a nie bláznivý. Skôr posledný... „A čo rodičia? Nechýbaš im?“ “Nie! Otca nemám, zomrel. A mama žije inde, v zahraničí!“ Tak som to cítila otec už pre mňa neexistoval a mama žila v inom svete. „A čo máš rada? Myslím, chodíš rada do kina alebo plávaš...?“ Na to som vybuchla smiechom. Absurdné, vraj plávanie. Smiala som sa a on sa usmieval. Hlupák! Chcela som mu ukázať ruku a šteknúť do tváre: Toto mám rada, ihlu a lieky. A potom vodu, keď do nej pozerám, rozmýšľam o živote a smrti, o Bohu. A Martina a jeho chladné ruky. A jeho pery, jeho samého.. Ale nič som nepovedala. Smiala som sa a vtedy som pocítila prvú triašku. Boha, potrebovala som si pichnúť. Rýchlo som vstala a odišla na WC. Mala som poslednú dávku. Pichla som si to a zostala chvíľu sedieť na zemi, uvedomujúc si to známe teplo a uvoľnenosť. Potom som sa vrátila k Pavlovi. „Musím odísť!“ „Kam?“ „Idem za Ičom. Je to môj brat. Ale potrebujem prachy. Daj mi nejaké a zajtra už budem tancovať.“ Pozrel mi do očí a videl, že neklamem. Dal mi prachy a ja som odišla. Iča som našla s ostatnými v parku, vravel mi, že tam bude. Dala som mu peniaze, Pavlove aj svoje, on mi dal dávky na pár dní. „Je to bordel?“- spýtal sa napokon. „Nie, je to striptíz-bar. Budem tam iba tancovať. Veď vieš, že by som to nedokázala urobiť!“- pozreli sme na sebe a ja som zrazu padla k nemu a silno ho objala. „Nehovor mu to, prosím ťa! Nechcem, aby o tom vedel. Prosím, nepovedz mu nič!“ Ičo ma objal a začal hladiť po vlasoch. Vedela som, že mu to nepovie. 

Do baru som sa vrátila až ráno. „Kde si bola?“- spýtal sa Pavol. „To je moja vec! Poviem ti to hneď, nikdy sa ma na nič nepýtaj. Chodím si a robím si, čo chcem. A aj budem! Nenávidím obmedzovanie! Povedala som ti, že budem tancovať, a to dodržím. Ale čo robím okrem toho, to je iba moja vec!“ To ho prekvapilo žeby sa mýlil, keď si myslel, že som len hlúpa puberťáčka, pokúšajúca sa pomstiť rodičovskú prísnosť? „Dobre! Teraz sa choď pripraviť, dnes večer tancuješ!“ Pripravovala som sa šesť hodín. Bola som šialene unavená, slabá. Pavol ma poslal spať, že ma zobudí pred vystúpením. Zobudila som sa sama, ale bola som ešte unavenejšia ako predtým. Nechcelo sa mi a ani som nevládala tancovať. Ale vedela som, že musím. Prišla za mnou Monika, robila u Pavla. „Musíš sa osprchovať a pripraviť. Tu máš kávu, rýchlo to vypi a poď!“ Na dúšok som prevrhla kávu do seba. A toto ma malo prebrať? šálka kávy? Na moje otrávené telo, zvyknuté na pravidelné dávky silných jedov...?! Trvalo mi dlho, kým som sa osprchovala a v sprche som si pichla dávku. Predišla som absťáku, cítila som sa fajn, ale stále slabá. Pomaly som sa obliekla. „Držím ti palce! O chvíľu začínaš, prídem po teba!“ Nie, nedokážem to! A zrazu som si spomenula. Schytila som môj batoh a vytiahla odtiaľ malé vrecúško so speedom. Rýchlo som šňupla... Keď som vyšla na pódium, bola som úplne sjetá. Cítila som sa silná, plná energie a nádherných pocitov. Heroín a speed úžasná kombinácia! Zastala som a pozerala pred seba: všade sedeli muži, chlapi, chlapci, mladí, pekní, sympatickí, starí, škaredí, odporní... zbláznila by som sa. Teraz som sa na nich ľahostajne pozerala s vypnutými vlasmi, odhalenou tvárou a stratenými zreničkami. Začala hrať hudba: moje telo sa premenilo na zvuk, vôbec som si neuvedomovala jeho hmotnosť, cítila som sa úplne ľahko, vznášala som sa, mohla som lietať. Pohybovala som sa úplne ľahko, prirodzene, ale im to pripadalo tak sexy. Musela som byť úžasná: mladučká, chudá a tancujúc tak oddane, šialene. Bola som vpredu, trošku naklonená a vtedy sa ma niekto dotkol, chytil ma za nahé plece. Necítila som to jasne, ale prebehla mnou silná triaška odporu. A oni to považovali za vzrušenie...! Mala som veľký úspech, veľmi sa im to páčilo. Tancovala som päť hodín, bez prestávky a bola som hviezdou večera. Keď som sa vrátila do svojej izby, spadla som na posteľ a v momente zaspala. Pavol sa pokúšal prebudiť ma, ale nepodarilo sa mu to. 

Zobudila som sa až na druhý deň poobede. „Michaela, bola si úžasná!“- zvolal, keď som zišla dolu. Stihla som si už pichnúť, tak som si vzala pohár s džúsom a sadla k nemu. „Počkaj, prinesiem ti niečo najesť. Čo chceš?“ “.Nie som hladná!!“ „Ale musíš byť hladná! Včera si nič nejedla, celú noc si pretancovala, musíš niečo zjesť!“ „Nič nechcem!“ „Ale...“ „Boha, nič nechcem!“- skríkla som a aj sama som sa nad tým prekvapila. Pavol mi pozrel do tváre: „Čo je?“ Pokrčila som plecami. „Ako to mám ja vedieť?“ Cítila som sa tak čudne, zmätená. Dodnes neviem prečo, z čoho to bolo. Možno clivota, možno výčitky a možno len jednam z mojich rodiacich sa nálad. Odsunula som džús, schytila batoh a odchádzala preč. „Michaela, kam ideš?“- zvolal Pavol. „Nemôžem tu vydržať, nedá sa tu dýchať. Smrdí to tu!“ A už ma nebolo. Vrátila som sa zasa až večer. 

Celý deň som bola s Ičom, Kajom a Timom, a tak sme sa spolu flákali. To sa mi páčilo, to bola moja rodina, tam som patrila. „Radšej s vami zomriem ako by som mala byť bez vás!“- povedala som im. Začala som pričasto hovoriť o smrti, všimla som si to nielen ja, ale aj oni. „Bojíš sa smrti, Miša?“- spýtal sa ma raz Martin. Chcela som automaticky prikývnuť, každý sa predsa bojí smrti. Ale zastavila som sa. Prečo by som sa mala báť smrti? Aspoň ma vyslobodí z tohto trápenia, pretrhne bludný kruh, v ktorom žijem, zastaví tento šialený kolotoč. “Nie, nebojím! Nechcem zomrieť, chcem byť s tebou, ale keď to príde, nebudem sa bať. Niet prečo. A ja viem, že zomriem s tebou!“ Tomu som verila, tak som to chcela. Už vtedy som vedela, že ak mám zomrieť, tak len s ním, že to bude naše ďalšie zblíženie. (Len tie najoriginálnejšie spôsoby zblíženia: trápenie, lieky, bolesť, heroín, smrť!) Ale nerozmýšľala som, čo by som spravila, keby ma opustil. „Nehovor o smrti!“- zvolal Kajo. Báli sa oni smrti? Nechceli priznať, že ich život je hra, ruská ruleta, v ktorej prehrávajú sami seba a vyhrávajú silnú skrýšu inštinktu smrti, ktorá ich záhadne vábi a vťahuje dnu? Bez nároku na cestu späť! Prečo? Prečo to robíme? Prvýkrát som sa nad tým zamyslela. Prečo sa dobrovoľne ničíme, picháme si jedy? Všetci vravia, že je to naša vina! Že to robíme, lebo všetko máme, z nudy, zo zvedavosti, pretože sa o nič nemusíme starať. Rozmaznaná generácia! Ale naozaj si myslíte, že by sme si zvolili tú najhoršiu sebadeštruktívnu cestu len tak, z nudy? Je to len naša vina, že sme precitlivelí, že hľadáme v živote to, čo sa potlačilo a nahradilo túžbou po peniazoch, moci a materializmom, to, čo tak potrebujeme: lásku, pochopenie, slobodu? Droga zabíja všetky túžby, emócie, mení človeka. A to som ja a chalani potrebovali. Neboli sme schopní ľudských vzťahov, priateľstva, nezvládli sme nápor a sklamanie a v slabej chvíli sa uchýlili k najnebezpečnejšej pomoci. Naozaj iba naša vina? Vraví sa, že sme krutí a nebezpeční, pasívni k okoliu. Ale to všetko ničí najviac nás samých. Vraj sme sebci, egoisti, lebo ničíme a trápime druhých, príbuzných, priateľov. Ale nie je už len tento výrok sebecký?! My v prvom rade trápime a ničíme seba. A väčšinou preto, lebo sme zlyhali, nedostali nič od tých druhých. Koľkokrát nás nenávidíte bez príčiny? Trestáte nás! A tak si tú príčinu nájdeme. Keď sme už zlí, ak nech aspoň oprávnene. I keď stále nechápem, čo je zlé na tom, že chceme byť slobodní, nájsť lásku, skúšať žiť a učiť sa na vlastných chybách?!!! 

Večer som sa vrátila do baru a znova som tancovala s heroínom a speedom. Zostala som tam sľúbený týždeň, cez deň som bola s chalanmi, v noci som tancovala. Stávala som sa ešte ľahostajnejšou a tvrdšou. Bola som veľmi unavená, veľakrát som zaspala na Timovom pleci alebo v krčme. „Zasa si schudla, Michaela!“- povedal mi Pavol, keď mi po siedmych dňoch dával prachy. Mykla som plecami, čo na tom záleží?! „Počúvaj, ak to nezastavíš, nebudeš môcť tancovať. Odteraz ťa budem kontrolovať.“ Zasmiala som sa. To je ale idiot! Z čoho mám priberať? Z heroínu? Z pretancovaných nocí? Necítila som žiadny hlad, vlastne som jedla už len jogurty, banány a nanuky. Z ostatného mi bolo na vracanie. „Nechápem, čo si za človeka! Mladá, pekná baba a takto sa ničí, taká apatická. Najradšej by som ťa prehol cez koleno. Aspoň kvôli svojmu chalanovi by si sa mohla snažiť! Ani na ňom ti nezáleži?!“ Zasa tá iskrička v mojich mŕtvych očiach. Predstavila som si ako ho znova uvidím, objímem, schúlim v jeho náručí, budem počuť jeho hlas... „Na ňom mi záleží!“- povedala som s úsmevom. Pavol si vydýchol. „Tak ži aspoň kvôli nemu!“ 

Do Trenčína sme sa vrátili v noci. Ponáhľala som sa domov, netrpezlivo otvorila dvere a vletela dnu. Martin spal na zemi, bol taký pokojný a krásny, vlasy mu padali do tváre, spod trička vykúkali holé chudé nohy. Kľakla som si k nemu a pozerala na neho. Bol ako malý chlapec. Po lícach sa mi rozkotúľali slzy. Nežne som ho pohladila po vlasoch. Na dotyk sa zobudil. Otvoril oči a bola v nich toľká radosť, keď ma zbadal. Rýchlo ma objal a pritiahol k sebe. „Miška, motýlik, vrátila si sa, ako dobre!“ Bozkával mi tvár a ja som bozkávala jeho. V tej chvíli mi nezáležalo na ničom, existoval iba on a bol celým mojím svetom. „Chýbal si mi, šialene si mi chýbal!“ Povedala som mu, že mám tiež prácu, ale nechcem, aby vedel o čo ide. Zobral to. Čo iné mohol vlastne robiť? Celý týždeň sme strávili spolu. Mali sme peniaze a tak sme boli bezstarostní, slobodní, túlali sme sa po meste, po Brezine. 

Raz sme pritom stretli mamu a Tibora. „Miška!“- dovolila som jej objať ma. Išli sme si sadnúť na lavičku a rozprávali sme sa. „Čo teraz robíš? Kde si bola tak dlho?“- sypala mama otázky. Ale ja som sa jej už nebála. „Mám prácu, mama. Tvoje peniaze stále potrebujem, ale aspoň vieš, že si zarábam aj sama. A ešte niečo by si mala vedieť.“ Tu som sa zastavila. Bože, je ťažké povedať vlastnej matke, že som na heroíne, ukázať jej dopichané žily, pripustiť, že som spadla ešte hlbšie. Neviem ani prečo som jej to povedala, ale chcela som. Primkla som sa k Martinovi. Tibor mi neprestajne hľadel do očí. Zrazu mi chytil ľavú ruku, vytiahol rukáv a nemo hľadel. Mama sa rozplakala. „Miška, prečo? Kedy...?“- vzlykala. Chytila som ju za ruku a nechala ju vyplakať sa. Čakala som, že ma začne obviňovať, vyčítať mi to. Nevedela som, že ju Tibor na to pripravil a povedal, že ak ma nechce úplne stratiť, nesmie mi to vyčítať.To by náš vzťah úplne zabilo. „Miška, chceš s tým prestať? Ale úprimne!“- spýtal sa Tibor. Pokrčila som plecami, zrazu mi bolo všetko jedno. „Neviem. Áno! Nie! Bože, chcem byť s Martinom.“ Odvetila som ľahostajne. Ale Tibor to nevzdal. Hľadal príčiny, chcel, aby som všetko povedala a on by potom už našiel cestu späť. Rozprával o odvykaní, o tom, aké to bude, keď sa z toho dostanem, ako bude všetko rovnaké ako predtým. „Ale ja nechcem, aby to bolo ako predtým! Nechcem sa vrátiť späť, nikdy! Nenávidím to, čo bolo predtým a všetko, čo sa k tomu viaže!“ -skríkla som. Tibor silnejšie stisol mamine prsty. „A čo Soňa? Nechceš sa k nej vrátiť? Alebo Rišo? Aďa? Tvoji starí priatelia?“ Bodla priamo do mojej najcitlivejšej rany. Tvár sa mi zmraštila, nenávistne som zúžila oči, vidiac pred sebou ich prekliate imaginárne tváre. „Nie, nikdy! Chápeš, už nikdy ich nechcem vidieť! Nenávidím ich! To oni ma zničili, sú to zmije! Nechápeš tomu. Neverím im, neverím už nikomu, neverím v nič! Nemám už priateľov ani rodinu. Ani ty už nie si. Si priďaleko, priveľmi vzdialená od sveta, kde žijem ja. Mám len Martina, chalanov a smrť!“ Teraz sa však už zľakli obaja. Je to vari posledné štádium, keď feťák rozpráva o smrti?! Teraz, keď tu tak stojím a v ruke držím striekačku s poslednou dávkou, pripadá mi to smiešne. Strach zo smrti. O čo horšie je opustenie! O čo ťažší je život! Teším sa na smrť! Bez neho to aj tak nemá zmysel. Život vlastne vôbec nemá zmysel, iba dôvody. A on bol najväčším dôvodom môjho života. Teraz už nie je. A ja o chvíľu tiež nie. Áno, teším sa na ňu. Nech príde a oslobodí ma! 

Vtedy, keď sa trochu upokojili, mama nás prehovorila, aby sme išli k nim domov. Nechápala som načo, ale tak ma prosila. Bola som zvedavá, či zmenila moju izbu. Otvorila som dvere a ... zostala skamenelo stáť. Sedela tam Soňa, Aďa a Rišo. Otočila som sa na mamu: „Ako si len mohla?!“- pribehla ku mne, chcela ma objať. „Miška, chceme ti pomôcť! Pozri, toto sú tvoji najlepší priatelia. Už vedia, aké máš problémy a chcú ti pomôcť. Všetci ťa máme radi!“ Nemohla vedieť ako na to zareagujem. Určite jej nepovedali, že prvýkrát som sa sfetovala kvôli nim. Nahnevane som odsotila mamu. Zrazu do mňa vošla zúrivosť, bola som ako nepríčetná. „Klamete, všetci klamete, podvádzate, zraňujete! Ale mňa už nedostanete. Nepotrebujem vás, už viac nie!“ „Miša, prestaň byť hysterická! Tak si sa párkrát zdrogovala. No, preto ešte nespadne svet. Zostaneš s nami a my ti pomôžeme!“- postavila sa Soňa. Tá jej chladnosť, sebavedomie. Pomaly som k nej pristúpila: „Ty si tá najväčšia zmija!“- zašepkala som. „Chceš vedieť ako sa zabíja zmija? Aký protiliek sa používa na jej jed? Tak pozeraj!“ Všetci sedeli na posteli, iba Soňa stála, ale videli rovnako keď som vytiahla rukáv. Aďa úzkostlivo vykríkla. Posmešne som sa usmiala. Otvorila som batoh, vytiahla lyžičku a všetko, čo som potrebovala. Prevarila som háčko a natiahla ho do striekačky, pred ich očami. Priložila som si to k žile. „Miša, preboha, nie!“- skríkol Tibor. „Len sa skúste zastaviť ma a zabijem sa!“- myslela som to úplne vážne. Neviem, čo to do mňa vošlo, nikdy som niečo také neurobila. Teraz som bola úplne šialená. Pozrela som na nich, vyžívala som sa v ich hrôze a strachu. Kruto som sa usmiala: „Tak!“ Šialene som sa zasmiala, úplne pomätene a vpálila som si to do žily. Zhrozený výkrik, to som ešte počula. Potom už nič. V tom zmätku som si pichla silnejšiu dávku. Padla som na zem a moja mama ma videla ležať bez pohybu, bielu, s ihlou v žile. Myslím, že taký strach ešte nezažila, začala gestikulovať bez zvuku, bola si istá, že som mŕtva. Nastal chaos. Každý chcel volať lekára, sanitku. Ale Martin im to nedovolil. „Nič sa nedeje, za pár hodín sa preberie. Zavolajte taxík, odveziem ju domov!“ “Zomrie, musí ísť do nemocnice!“- kričala Aďa. „Boha, povedal som, že nezomrie! Poznám ju lepšie ako vy! Zavolajte ten taxík a nechajte nás odísť. A už za ňou nechoďte, dajte jej pokoj, všetci!“- pozrel na mamu. Potom Tibor zavolal taxík, s Martinom ma vzali a odišli sme. Dlho som to mame zazlievala. Ale napokon som jej odpustila, vedela som, že som jej to vrátila. 

V nedeľu doobeda som išla stopom do Brna, chalani išli so mnou, Martin odišiel po nás. V nedeľu v noci som už tancovala, tentokrát však bez speedu. Nebola som unavená, cítila som sa úžasne. V Brne sme našli nového dealera a ten nám predával bezvadný herák. Tancovala som tak apaticky, bolo mi to ukradnuté. Ale oni to zasa pochopili po svojom. Začala som si zatierať vpichy, púdrom a krycími krémami to a tma ma chránilo, takže nik nevedel, čo som vlastne zač. Takto to išlo niekoľko mesiacov: týždeň v Brne, týždeň v Trenčíne. 

Všetko bolo v pohode až doposiaľ som v Brne nestretla Martina, držal sa so staršou, ale dobre vyzerajúcou dámou. Sedeli sme s chalanmi na námestí a ja som ho zbadala prvá. Zostala som na nich bez slova hľadieť. Kajo si to všimol. „Boha!“- zvolal a ukázal smerom na nich. Vstala som. Vtedy ma Martin zbadal. Strhol sa, ale tá dáma sa ho práve niečo pýtala a on sa otočil a s úsmevom jej odpovedal. Videla som ako mu stisla ruku a pobozkala ho na líce. Rozbehla som sa preč, chalani ma dobehli v parku. Timo ma chcel objať, ale ja som ho odsotila. Nedovolila som im, aby sa priblížila. „Zradil ma, podviedol! Prisahal, že nie. Klamal ma! Klamal!“- kričala som. „Neklamal! Nič s ňou nemá, len ju zabáva. Páči sa jej, lebo je mladý. Nikdy spolu nič nemali. A to, že ju drží za ruku a občas pobozká... Ako ty zarábaš prachy? Alebo ja?“-. skríkol Ičo a tým ma uzemnil. Muselo mu na nás veľmi záležať, lebo vtedy to bol prvý a poslednýkrát, čo som ho počula kričať. Dovolila som Timovi, aby ma objal a všetci sme si sadli. „Ičko, pamätáš sa, ako si mi raz povedal, že už nikdy nebudem závislá na žiadnom človeku? Ale ja som závislá, na Martinovi, na vás...“- zašepkala som zúfalo. „Ale tiež som ti povedal, že on ťa nikdy nezradí. A my tiež nie. A potom, keby sa aj niečo stalo, mohla by si...“ Nedovolila som mu dokončiť. „Viem!“- prikývla som potichu. Chvíľu som premýšľala, potom som vytiahla nádobičko a vpichla si dávku. 

Keď som sa vrátila do baru, pichla som si znova. Hľadala som speed a s hnevom som zistila, že nemám. „Prekliaty Martin! Zabudla som na to!“ Vedela som, že nemám ani nič iné, možno Rohypnol, ale ten by to nezlepšil. Keď som vyšla na pódium, všetko bolo v poriadku. Tancovala som vyše hodiny a zrazu som pocítila úžasnú slabosť a nevoľnosť. Všetko sa mi začalo pred očami mihať, krv sa mi nahrnula do hlavy, srdce mi začalo šialene rýchlo biť spadla som. Počula som výkriky, zmätok, zacítila som niečie ruky... chladné. Prebrala som sa a videla, že ležím na posteli a oproti mňa sedí Pavol. Cítila som ešte niečí pohľad, otočila som hlavu, stál tam Martin. Usmiala som sa. „My pred sebou nemôžeme mať tajomstvá!“ Aj on sa usmial. „Michaela!“- oslovil ma Pavol. Pozrela som späť na neho, bol bledý a nahnevaný. Alebo zmätený? Neviem! „Je mi to ľúto, Pavol, prišlo mi zle!“- povedala som a sklopila oči. „Prečo ti prišlo zle?“- spýtal sa. „Neviem. Možno som trošku schudla!“ Na to som sa mohla vyhovoriť. „Trošku?!“- skríkol. „Robíš u mňa tri mesiace a schudla si päť kilo!“ „Ó, naozaj?!“- vôbec neviem, odkiaľ to vedel. „Áno, naozaj! Vážil som ťa, ak sa nepamätáš. Ale ja viem prečo!“ Nahnevane vstal a vytočil mi ruku. Bolestivo som skríkla. „Pozri, ty děvka! Si narkomanka, obyčajná, hnusná feťáčka!“- kričal zúrivo. Vyslobodila som si ruku. „A čo je teba do toho?!“ „Si prepustená! Spakuj si veci a vypadni!“ Pokojne som vstala, našla batoh a odchádzala preč, ruka v ruke s Martinom. Ale on nás zastavil. Žeby som bola naozaj až taká dobrá tanečnica, prinášala tak vysoký zisk?! „Michaela, prečo to robíš?“- spýtal sa potichu. Vyvrátila som oči. „Ó, je mi na vracanie z tejto otázky. Prečo? Prečo? Načo sa pýtate, keď aj tak nechcete počuť pravdu. Máte svoju pravdu! Tak jej verte, verte, že to robíme zo zábavy, že je to všetko naša vina, že nás omrzelo všetko ostatné, len ničenie samých seba nie. Obmedzenci! Načo sa dožadujete odpovedí, keď im neveríte?!“- a odišli sme preč. Znova nás dobehol a podal mi peniaze. „Tu máš, zarobila si to!“ Schovala som peniaze a odišla. Ani som sa neobzrela, hnusil sa mi. Možno si to naozaj nezaslúžil, ale v tej chvíli sa mi hnusili všetci. A tak sme sa vrátili do Trenčína, Martin mi vysvetlil, že odviedol Janu (tak sa tá dáma volala) k jej priateľke, potom rýchlo našiel chalanov a prinútil ich, aby ho vzali ku mne. „Tancuješ krásne! Naozaj ako motýľ!“- pobozkal ma na viečka.

Príbeh jednej baby na Háčku z Trenčína PART 3

Sunday, 15. July 2007, 20:10:09
A zasa ten opakovaný kruh: dávky, prachy, krádeže, nádherné večere.

Martin i naďalej odchádzal do Brna za Janou, ja som si už robotu nehľadala. Bolo mi to jedno. A tak sme si žili ďalej ako v rozprávke. Strašidelnej! Šialenej! Raz na konci týždňa, Martin bol ešte v Brne, som zostala úplne bez peňazí. Behala som po dome, utekala som k matke, ale nenašla som nič. Ani len veci, ktoré by som mohla predať. Chalani boli tiež preč a ja som nemala ani herák kde zohnať. Bol to môj prvý ozajstný absťák. Ležala som na zemi, celá sa triasla, bolo mi zle, zima striedajúca sa s horúčavou. Bolo to príšerné, prišernejšie ako hororák, ako čokoľvek iné na svete. Bola som schopná zabiť pre jednu dávku. Nebola to len fyzická bolesť, mala som úplnú spúšť v hlave, nebolo v nej nič, iba strach a tá nezadržateľná túžba po heráku. Už som myslela, že zomriem, keď sa zrazu otvorili dvere a dnu vošiel Martin. „Daj mi dávku, rýchlo!“- skríkla som. Hneď vedel, o čo ide. Rýchlo vytiahol skladačku, nádobičko a sklonil sa ku mne. Prevaril to, natiahol do striekačky a podával mi ju. A zrazu mykol rukou. „Nie, budeme odvykať!“- povedal pevne. Nenávistne som zúžila oči. „Nechcem odvykať, chcem dávku, počuješ?! Už aj mi to daj!“ ťažko som sa posadila a chňapla po striekačke. Ale on nie. Začala som ho mlátiť, bila som ho do hrude a on bol stále neoblomný. Bola som šialená, zúfalo som si potrebovala pichnúť, nedalo sa to vydržať. Silno som mu vylepila facku, nevšímajúc si bolesť v jeho očiach a drobné kvapky krvi na líci po mojich nechtoch. Ale aj napriek tomu stále mlčal a schovával striekačku. Hnev a potreba ma postavili na nohy, odchádzala som. „Si sviniar, jeden hnusný sviniar! Ako dobre ti je teraz, keď si si šlahol, musí sa ti úžasne vykladať o odvykaní. Si sebec, nenávidím ťa!.“-kričala som a padla na zem. To ho zlomilo. Nežne ma nadvihol, podal striekačku a počkal, kým si pichnem. O pár minút som bola v pohode, objala som ho a tak sme tam zostali sedieť. „Miška, budeme odvykať.“ Povedal po chvíli ľahostajne som pokrčila plecami, mala som už dávku a všetko ostatné mi bolo ukradnuté. „Zajtra pôjdeme k tvojej mame a poprosíme ju o pomoc.“ V jeho hlase sa miešalo zúfalstvo s nádejou. Ja som stále mlčala, vychutnávala kvalitný heroín a tie neopísateľné pocity. Myslela som, že ho to prejde, veď sme sa o tom rozprávali už toľkokrát. Ale jeho to neprešlo. 

Ráno som vstala a videla ako chystá nejaké veci. „Kam ideš?“- spýtala som sa a objala ho. Bola mi zima, bola som len v tričku a jeho telo bolo také chladné. A predsa som pocítila teplo pri dotyku s ním. „Ideme k vám. Ideme odvykať. Pozri, nemôžeme ďalej takto žiť!“ Zvesila som hlavu, vedela som, že má pravdu. Objal ma a pobozkal. „Dokážeme to, uvidíš. Spolu do dokážeme“. Naivne sme verili, že sila dvoch je väčšia ako sila jedného. Určite je, ale nie pri drogách. Tam je to skôr naopak. Naposledy sme si pichli slávnostne, s prísahou, že to je posledná. Prísaha narkomana... 

A vydali sme sa k mame. Bola sobota, mama varila a Tibor čítal nejakú knihu. Náš príchod ich prekvapil, ale aj potešil. „Prišli sme odvykať!“- povedal Martin. Mama nám pozrela do očí a keď zbadala to úprimné odhodlanie, od radosti sa rozplakala. Oboch nás objala a posadila do kuchyne. „O chvíľu bude navarené...“- povedala. Ale my sme pokrútili hlavou. „Nie sme hladní.“ Vstala som a podišla k mame. „Pozri, mami, nebude to ľahké. Potrebujeme však tvoju dôveru. Chcem to, mami, chceme sa z toho dostať, chceme byť čistí a žiť bez drog!“ Až keď som to povedala, vedela som, že to naozaj chcem, že po tom túžim. Len som bola slaboch. Alebo som si to aj vtedy nahovárala, snažila sa presvedčiť samú seba? Neviem. Martin ma objal. Mama pre nás vypratala jednu izbu a nechala tam iba postele. A vedrá. Vyšla von. Zostali sme tam sami. “Martin, budeš ma mať rád aj keď budem čistá?“- spýtala som sa. Prekvapene na mňa pozrel. „Preboha, Miša, čo to hovoríš?! Budem ťa mať rád ešte viac. Bože, vari sa nebojíš? Hlavne sa nemôžeš báť, zabudni na minulosť, už sa nevráti! Nedovol ím ti, počuješ? Zostanem pri tebe. Len nemysli na minulosť, lebo všetko bude zbytočné. Musíš sa s tým zmieriť, odpustiť a zabudnúť. Čaká nás krásna budúcnosť, bez drog, plná lásky.“ A pobozkal ma ako dôkaz jeho slov. Naozaj tomu veril? Naozaj veril, že dvaja ľudia s tak zničeným životom nájdu svoje šťastie a pokoj na Zemi??? 

Odvykanie bolo príšerné. O niekoľko hodín na nás prišiel absťák. A nielen jeden, bolo ich veľa. Zvíjali sme sa v príšerných kŕčoch, mali sme šialené bolesti. Každú chvíľu nás zalievala horúčava a hneď nato sme sa triasli zimou. Martin sa snažil uľahčiť mi to, ale sám bol na tom zle. Vracala som, omdlievala od bolestí. Neverila som, že to niekedy skončí. Mala som neopísateľnú chuť ujsť, zohnať dávku a našlahať sa, sfetovať sa, čokoľvek, len nech skončí toto peklo. Cítila som sa taká slabá, taká bezmocná, vedela som, že moje telo sa zbavuje všetkých tých jedov, tej otravy, ale aj tak som túžila, aby tam zostali, aby ich bolo ešte viac. Snažila som sa nemyslieť na to, chcela som sa sústrediť na niečo iné, niečo, pri čom by som zabudla, čo by ma potešilo, dalo nádej, ale nič také neexistovalo. Iba tá bolesť, kŕče a zúfalá túžba po droge, ktorá by to všetko zastavila. Ale vydržala som. A aj Martin. Napokon sme vyšli z izby. Mama nás s láskou a radosťou objímala, verila, že sme prešli najhorší úsek. Ani sa nečudujem, stále nás umývala, vyprázdňovala vedrá, nosila vodu, jedlo, sladkosti a všeličo na zabavenie. Samozrejme, od nej sme mali lieky na stlmenie bolestí. Muselo ju bolieť keď videla ako trpíme. Ale keď sme tým prešli, v tom návale radosti zabudla, že ten najťažší úsek máme ešte len pre sebou. Telesne sme boli celkom v pohode, naše telá sa zbavili toho svinstva, ale psychicky to bolo úbohé. Zrazu sme boli čistí a nevedeli sme, čo robiť. Zrazu sme nemuseli zháňať peniaze, mali sme kopec času, ale nevedeli sme, čo s ním. 

Prvý mesiac sme sa len tak ponevierali po byte, čítali si knihy, pozerali telku, rozprávali o nádhernej budúcnosti. Ale obaja sme pritom tajne mysleli na drogy. Nie, ani zďaleka sme neboli vyliečení. Nemali sme ani žiadnych priateľov, vlastne nikoho, len seba samých. Vtedy sa naša láska ešte prehĺbila. Lebo to bola láska! Snažili sme sa držať jeden druhého, našej lásky. Tiež nám veľmi pomohli knihy. Spolu sme si čítali a potom sa o tom bavili. Všetko to bolo ale tak abstraktné a absurdné. Neboli však aj naše životy také??? Prvýkrát sme vyšli von. Držali sme sa za ruky a pozerali na svet úplne inými očami. Prešli sme cez park na námestie a tam sme si sadli na lavičku. „Čo keď stretneme chalanov?“- pýtali sme sa obaja v duchu, ale ani jeden sme sa neodvážili tú otázku vysloviť. Sedeli sme tam asi dve hodiny, potom sme šli do kina. Hrali Jízdu. Film plný voľnosti, slobody a trávy. Úplne nás to zrazilo. „Mám chuť sa zhúliť!“- povedala som, keď sme vyšli z kina. „Aj ja!“- prisvedčil Martin. Bolo by to také jednoduché, rýchlo vybehnúť na Brezinu, zájsť domov a tam by určite niečo bolo. Stáli sme tam a neboli schopní pohybu. Určite by sme to vzdali, kedy sa neobjavili mama a Tibor. Pozvali nás na večeru, išli sme do 33, ale jesť ani mne ani jemu nechutilo. A tak sme pili. Veľa. Prišli sme domov úplne opití, len sme si ľahli, ani vyzliekať sa nám nechcelo. 

Na druhý deň sme sa o tom rozprávali. Vedeli sme, že to takto nejde, potrebovali sme odísť z Trenčína. A tak to mama vybavila a my sme odišli na vidiek na Moravu, kde som mala babku a tetu. Bývali na dedinke a na blízku bola veľká farma s koňmi. Tam sa nám páčilo. Každý deň sme chodili do hôr, sedávali pri jazere, jazdili na koňoch. A každý druhý deň sme sa hrozne spili v dedinskej krčme alebo na dedinskej zábave. Mala som tam sesternice a bratrancov a okrem nich som tam poznala veľa mladých, lebo som tam často chodievala v detstve. Myslím, že si nás celkom obľúbili i keď nás považovali za čudákov. Samozrejme o drogách nič nevedeli. Sami dosť pili a tak im naše ožranstvo nepripadalo nezvyčajné. Boli však úplne iní ako my a nedalo sa to nevidieť. 

Raz, boli sme všetci na zábave, ktosi vytiahol joint. Malý zázračný joint trávy. Oni tam drogy nepoznali, nič neskúšali a vtedy to bolo po prvý-krát, čo mal niekto marihuanu. Sedeli sme okolo stola a môj bratranec ho ukazoval ostatným. „Zahoď to, je to svinstvo!“- povedala som. Prekvapene na mňa pozreli. „Ale čo je, Miša, vari sa nebojíš?“- spýtali sa posmešne. Trpko som sa pousmiala. „Nie je v tom žiadna odvaha, je to blbosť.“ “.No, pozrime na ňu, aká moralistka!“- zvolal môj sused. „Daj jej pokoj!“- povedal potichu Martin. Mal aj on na to takú šialenú chuť ako ja? Určite! A oni len stále posmeškovali a podpichovali. Chceli ma vyprovokovať k odvahe, aby som vyfajčila jeden joint. Aká irónia! Martin stále pozeral na ten joint, potom ho chytil do ruky a ovoňal ho. Vtedy sa vo mne niečo vzbúrilo. Vstala som, schytila joint, roztrhala, trávu vysypala na zem a začala po nej dupať. „Nie, už nie! Už nepôjdeme späť, nevrátime sa tam! Ty si chcel odvykať a podarilo sa nám to. Nedovolím, aby to zničil jeden joint. Nedovolím, aby ti boli drogy znova prednejšie ako ja.“- hovorila som rýchlo a objímala ho. Sklonil hlavu a objal ma. „Ty si bola na drogách?“- spýtala sa ma po ceste domov sesternica. Pokrútila som hlavou: „Bola, ale nechce sa mi o tom rozprávať. Je to svinstvo!“ Zostali sme tam pol druha mesiaca a potom sme sa znova vrátili do Trenčína. Prestalo nás to tam baviť, začali sme sa nudiť a rozdiel medzi nami a ľuďmi tam sme už nedokázali ignorovať. 

Začali sme cestovať, chodiť po hradoch, zámkoch a kultúrnych pamiatkach. Bol to Tiborov nápad a nám sa úžasne páčil. Vlastne tu možno spravili chybu. Mali nás poslať do normálneho života, do školy alebo roboty, nie čičíkať nás na jeho krásach. Priveľmi sme si na to a lenivosť zvykli. Naše odvykanie bolo potom vlastne dosť pohodlné, lebo oni dvaja nám hľadali náhradu za drogy a nie my. Možno keby to robia inak, nesedela by som tu teraz s poslednou dávkou pri žile. Ale nie je to ich chyba. Chceli nám pomôcť, sami nevedeli, čo bolo najlepšie. Riešili to za nás a tým nás ubránili pred zodpovednosťou a samostatnosťou. A to sme potrebovali. Prečo sme vlastne spadli späť? Boli sme čístí vyše troch mesiacov, prechádzali sme sa po meste, práve sme sa odniekiaľ vrátili. Vtedy sme stretli chalanov. Takmer sme do seba narazili, ja s Martinom držiac sa za ruky a oni: Ičo, Timo a Kajo. Vyzerali príšerne, ich tváre sa mi zdali ešte bledšie, telá chudšie, oči prázdnejšie. Pri pohľade na nich som pocítila nával radosti a smútku. Silno som ich objala. Aj oni ma objali a ich ruky boli také ľadové. Smrť musí mať také chladné ruky. Išli sme si sadnúť do krčmy. „Tak ste teda čistí, dokázali ste to!“- povedal Ičo a usmial sa. „Bože, toto je moja rodina. Aj títo chalani sú moji a ja som ich. Musím im pomôcť!“- hučalo mi v hlave. „Aj vy sa z toho dostanete, pomôžeme vám!“- zvolala som. Ale oni pokrú tili hlavou. „Nie, Miška, my nie. Nedokážeme to...!“ „Každý to dokáže, len treba chcieť!“- skočila som mu do reči. „Ale my nechceme!“ „Ale ja vás nechcem stratiť. Mám vás rada!“ „Nestratíš nás!“- povedal Kajo s úsmevom, ale dobre vedel, že pravda je iná. A ja som to vedela tiež. Koľko ešte potrebujú, aby ich droga premenila na chladné, bezcitné, zbité trosky?! Strácam ich, už nie som ich motýľ, odletela som z ich lúky na inú a návrat na tú ich divokú je nemožný. Zostali sme spolu takmer celu noc, stále som pri tom cítila neuveriteľnú bolesť, mala som ten pocit, že všetko končí. Keď sme sa lúčili, oči som mala zaplavené slzami. Cestou domov sme s Martinom mlčali, zavesení jeden do druhého. Toto stretnutie nás zranilo, zasa sme cítili krutosť reality, svoju bezmocnosť a neschopnosť prijať ju. Mama nás čakala, celú noc sa bála, že sa nám niečo stalo. Bála sa, že sme sa sfetovali. Bola šťastná, keď videla, že nie, ale prekvapila ju bolesť a zúfalstvo v našich očiach. Chcela sa porozprávať, ale ja som ju nedokázala pustiť k sebe. Chcela som o tom rozprávať, ale zrazu tu bola tá nedôvera, strach, že ma vysmeje, nepochopí. 

V tú noc som ťažko spala. Martin nespal vôbec. Keď som sa tretíkrát zobudila, zrazu som videla jeho šedé oči zahľadené kdesi do diali: do minulosti. „Myslíš na Lenku?“- spýtala som sa potichu. Chvíľu mlčal a potom ma objal, zasa tak silno, zúfalo. „Nedokážem to, Miška, som slaboch. Vidím ako sa moji ďalší kamaráti ničia a ja im nedokážem pomôcť. A pritom sám sa mám dobre. Je to ako vtedy s ňou: ona zomierala a ja som si užíval. Nenávidím sa, strašne sa nenávidím!“- šepkal zúfalo a stále ma nástojčivo zvieral. „Nie, Maťo, ty nie si slaboch! Si víťaz, zvíťazil si nad drogami, nad ľuď mi, ktorí ti ublížili. Trpel si a som si istá, že Lenka ti odpustila. Určite nechce, aby si žil takýmto životom ako doteraz. Možno sa teraz usmieva, keď ťa vidí čistého. Možno verí, že to dokážeš, že porazíš ľudí a svet, ktorí ju priviedol k samovražde. Ty sám musíš cítiť, že ti odpustila!“ „Ale ja som si neodpustil!“- zvolal. „To je väčšinou najťažšie! Ale uvidíš, dokážeš to. Veď aj mne si vravel, že musím zabudnúť na minulosť, oslobodiť sa. Musíme to urobiť obaja a uvidíš, dokážeme to!“ V mojom hlase bolo toľko viery, toľko presvedčenia. 

Pobozkal ma a zrazu ma začal vyzliekať. Nemilovali sme sa už dlho, čudné, ani keď sme boli čistí nie. A teraz... Bolo to krásne, veľmi krásne. Boli sme ako jedno telo a jedno duša. Cítila som slzy na svojich lícach. „Ty plačeš?“- spýtal sa Martin. „To od radosti. Dokážeme to, Maťo, viem, že hej. A potom budeme šťastní!“ Zabudla som, že neverí v šťastie a on mi to ani nepripomínal. Bozkával ma na líce a v jeho očiach sa zjavil úlomok radosti. „Ľúbim ťa a vždy budem. Nikdy na to nezabudni! Sľúb mi to!“- povedal zrazu nástojčivo. „Sľubujem!“ „Sľúb, že pokiaľ budem žiť, nezabiješ sa. Lebo vieš, že aj keby som bol ďaleko, som stále pri tebe a navždy tvoj!“ Bože, v jeho hlase bolo toľko strachu, zúfalstva. Zľakla som sa. „Ale, Maťo, čo...“ Prerušil ma. „Nie, nič sa nepýtaj. Iba mi to sľúb!“- Zavrela som oči a tíško povedala: „Sľubujem!“ Na to ma pobozkal, nežne a strašne dlho...akoby naposledy. 

Keď som sa zobudila, nebol tam. „Maťo!“- zvolala som. žiadna odpoveď. Rýchlo som sa poobzerala okolo a zrazu som zbadala biely papier s čiernymi písmenami. Chytila som ho a čítala: Motýlik, odchádzam! Nedokážem to, stále som nenašiel odpustenie. Nenávidím sa, viac, ako môže niekto nenávidieť svojho vraha. Musím si šlahnúť ak chcem prežiť. Odpusť! Ale ty to dokážeš, verím ti, Miška. Si silná! Prosím ťa, nevracaj sa k drogám, lebo drogy sú smrť a ty si už niečo sľúbila. Včera v noci to bolo krásne. Dala si mi strašne veľa a ja ti to chcem všetko vrátiť. A aj viac. Počkaj na mňa. Vrátim sa!!!! Martin. Čítala som to dokola, dvakrát, trikrát, veľakrát. Nechcela som tomu veriť. Behala som po byte, dúfajúc, že ho tam nájdem. Bežala som cez mesto, pozrela do každej krčmy, do každej uličky, prehľadala som celú Brezinu, celý jeho byt. Tam som zastala, padla na kolená. Chcela som ho nenávidieť, veľmi, lebo ma opustil, zranil, lebo to vzdal. Ale nemohla som. Cítila som iba lásku, bolesť a túžbu pomôcť mu. Opila som sa. Hrozne. Prvýkrát som vracala z alkoholu. Zostala som v jeho byte. Nič som nejedla, sedela som na zemi, fajčila a rozmýšľala, čo ďalej. Chápala som ho, ale chýbal mi. Chcela som jeho dlane, pery, jeho hlas, úsmev. Kedy sa vráti? Nevydržím to! Prevrátila som celý byt, dúfajúc, že nájdem drogy. Nič tam nebolo, určite všetko vzal. A tak som si stále čítala jeho list a spomínala. Bol to jeho byt a jeho duch sa po ňom stále prechádzal. Cítila som jeho vôňu a videla matný obraz jeho postavy. Všetko sa mi ukazovalo pred očami, naše prvé stretnutie, horkosť jeho pier pri prvom bozku, objatie, slzy, pomoc! Vôbec som nevedela, koľko som tam bola. (Neskôr mi mama povedala, že tri dni) Bola som slabá, vyčerpaná, zúfalá. Padla som do jaskyne spomienok, nemala som drogy, ale ani silu zohnať si ich. Nechcela som drogy! Chcela som iba sedieť a spomínať. Potom sa to cezo mňa prevalilo, bolo toho priveľa. S námahou som prišla do kuchyne, vzala nôž a priložila k zápästiu. Chcela som len jeho! Pohľad na jeho list a slová sľubu sa rozplynuli, neexistovali viac. Podrezala som si žily. Vlastne už som bola napoly v bezvedomí, z hladu ktorý som necítila a z únavy a bolesti. Keď som videla kvapky krvi padať na zem a zbiehať sa do veľkého mora, ani som poriadne nevnímala, čo sa deje. Hľadala som motýle v tom krvavom mori... 

Prebrala som sa v nemocnici. Nevedela som ako som sa tam dostala, čo sa stalo. „Kde je Martin?“- spýtala som sa sestričky. Usmiala sa, ale neodpovedala. A vtedy som si spomenula. Na všetko! Pozrela som na ruku zamotanú v bielych obväzoch. Ako ma vlastne zachránili? A prečo? Prečo ma nenechali zomrieť? Dnu zrazu vošla mama. Mala zasa strhanú tvár a utrápené oči. „Miška!“- objala ma. „Prečo si to urobila? Prečo si mi dovolila žiť? Nevidíš, že toto nie je život? Čo ešte, nebolo toho dosť, stále len bolesť a strach! A ani zomrieť nemôžem. Choď preč, nechcem už nikoho, chcem len jeho. Maťo...!“- jeho meno som vykríkla a vtedy som sa rozplakala. Veľmi! Neplakala som od jeho listu a teraz to zrazu všetko išlo von. Úplne som sa zvíjala, tá bolesť sa nedá popísať. Hneď nato som zaspala. V nemocnici som zostala tri týždne. Odmietala som lieky a keď ma nútili, povedala som, že buď žiadne alebo tak, aby som sa poriadne naklepala. Vôbec som ich nepočúvala, bolo mi to jedno. Každý deň som mala rozhovor so psychologičkou, ale vždy som mlčala. „Michaela, robíš si to ťažšie! Nepustíme ťa, kým nebudeme vedieť, že ti je lepšie a že to už neurobíš!“- povedala mi raz. To ma nahnevalo. „A čo vlastne čakáte? Že po dvoch týždňoch v tomto väzení sa budem usmievať na každého skurveného človeka, tešiť sa zo slniečka a kresliť si šťastné rodinky? Dajte mi pokoj, je mi úplne jedno, čo vy chcete a čakáte odomňa. Nie som váš otrok. Ak chcete, držte ma tu doživotne, nemám čo stratiť. Ale ja si budem robiť čo ja chcem budem sa tváriť a cítiť ako ja chcem a nie ako si to predstavujete vy. Aj tak mi nemôžete pomôcť a vy to dobre viete!“-vstala som a odišla. O týždeň ma prepustili. Na rozlúčku mi „moja“ psychologička povedala: „Michaela, si veľmi rozumné dievča, silná osobnosť a máš pevnú vôľu. Prečo sa nepokúsiš využiť to? Mohla by si veľa získať!“ „Ale ja už nechcem získať nič! Nezáleží mi na ničom. A vy sama viete ako to skončí, keď sa nevráti!“- a odišla som. Psychológovia sú umelí. 

A tak som začala čakať. V stavoch, ktoré privádzali moju mamu do zúfalstva. Síce som nefetovala ani som nepila. Ale bola som zasa v úplne inom svete. Apatia a depresia! Prázdnota! Čiernota! Celý deň som preležala, pozerala do stropu a rozmýšľala. A spomínala. Jedinú aktivitu, ktorej som bola schopná bolo pitie kávy, fajčenie a počúvanie hudby. Bolo to šialené ako vlastne posledné mesiace môjho života. Mama a Tibor mi každý deň nosili nejaké knihy, videokazety, pozvánky na rôzne akcie. Zbytočne! Bože, keď si na to teraz spomeniem, myslím, že som bola na tom horšie ako pri heráku. Najmä keď som nenašla ani chalanov, hoc som pobehala celý Trenčín, hneď ako som sa vrátila z nemocnice. Nemala som nikoho a verila som tomu. Bola som stále úplne sama a pomaly som si zamykala všetky dvere pre ľudí, ktorí by mi chceli pomôcť. Upadala som do niečoho, do jaskyne a mora. V jaskyni sídlila čiernota a prázdnota, dokonca aj moje slzy sa tu premenili na obrovské kamene a drvili moju dušu. V tej jaskyni som sa strácala, padala som nižšie a hlbšie. Vedela som, že na dne je smrť. Ale ja som zomrieť ešte nechcela. Stále som mala Martinov list a to more. More boli spomienky a ja som milovala plávať v ňom. Nad morom lietal motýľ, jediný krvavý motýľ, pamiatka z čias heroínu. Ale vždy som tam cítila Martina a chalanov. Mesiac som nebola vonku, poriadne som nejedla. Jedno poobedie ma mama vytiahla von, vraj ideme nakupovať. Tak veľmi mi bolo nakupovanie ukradnuté. Ale spravila som to pre mamine slzy. A tak sme prechádzali z obchodu do obchodu, ja úplne pasívne, mama dúfajúc, že ma tým preberie. Keď sme prechádzali cez námestie, zbadala som Petra. Poznala som ho už dávnejšie, párkrát sme u neho nakupovali. Zbadal ma a usmial sa. „Miša!“ Taká tá bežná konverzácia. Ani on nevedel, kde je Martin a chalani. Ale mohol mi poskytnúť niečo iné. Keď to navrhol, zaváhala som, ale v momente som si to rozmyslela. Zrazu ma tá predstava neopísateľne priťahovala. Chceli sme odísť na Brezinu, tam by mi to dal. Začala som hľadať nejaké peniaze. Keď som zdvihla hlavu, Peter tam nebol. Prekvapene som sa otočila. Za mnou stála mama. „Michaela, s tým si predsa skončila! Povedala si, že sa tam už nevrátiš! Sľúbila si to aj Martinovi!“- hovorila ticho a pokojne. Už asi vedela ako na mňa. „A koľko toho sľúbil Martin!“ „Ale on má stále problémy, je slabý!“ „Tak aj ja chcem byť slabá! Čím som silnejšia, tým viac trpím. Prečo? Ako slaboch sa vrátim k drogám a bude mi fajn.“ „Nebude ti fajn a ty to vieš!“ Možno som to vedela, ale nechcela som si to pripustiť. 

Vrátili sme sa domov a zasa bolo všetko ako predtým. Len som ležala, počúvala hudbu, bola apatická a ľahostajná. Začala som však trochu čítať. Tentoraz v angličtine. Chcela som robiť niečo ťažké, niečo, čo by ma bavilo a čím by som si aspoň na chvíľu zamestnala rozum. Padala som totiž prihlboko do jaskyne a tiež som sa začala topiť v tom svojom mori. A najhoršie pod tou nádhernou hladinou som strácala svojho motýľa... Mama si všimla moju novú aktivitu a nenápadne mi začala nosiť ďalšie knihy. Zrazu ich bolo veľmi veľa a ja som ich chcela všetky prečítať. Bola to klasika, neskôr filozofia, niektoré boli neuveriteľné ťažké, ale ja som skúšala. Mama a Tibor boli tým nadšení. Vôbec ich nenapadlo, že zasa unikám skutočnému svetu, strácam realitu a zamykám sa do kníh. Ale ja som si to uvedomovala. Bolo mi to však úplne jedno. Čo na tom, že môj život nie je normálny a skutočný? Kedy aj bol?! Potom, po veľmi dlhej dobe som išla zasa von. Do kina, hrali Pulp Fiction. Úžasný film, fantastická hudba a hlavne, veľa kokaínu. V tú noc som sa už nevrátila domov. Našla som tých správnych ľudí a tak správne som sa sjela... Zdalo sa mi akoby som znova ožila, našla zmysel svojho prehratého života. Pretože ja som stále nebola úplne vyliečená. Keď som potrebovala najviac času a pochopenia, dostala som ďalšiu ranu, ktorá ma uvrhla do apatie. A tie depresie boli z drog. Keď som najviac potrebovala nájsť náhradu za drogy, stratila som aj to jediné, čo som mala a čomu som verila. Je to také popletené a zložité vysvetľovať. Chcem len povedať, že asi máloktorý človek by sa v mojej situácií nevrátil k drogám. 

Domov som sa vrátila až ráno. Mame stačil jediný pohľad na moje zreničky, ale tentokrát neplakala. Odišla aj s Tiborom na dva dni preč, mňa zamkla doma a von som mohla ísť iba s jej kolegyňou. A veru som išla. Hneď ako odišli. Nie je nič ľahšie ako zbaviť sa ľudí, ktorí nič nevedia. A keď cítite takú túžbu ako som cítila ja, zbavíte sa kohokoľvek na svete, oklamete, presvedčíte všetkých. Domov som sa vrátila zasa až ráno, úplne sfetovaná a na výčitky maminej kolegyne som len mykla plecami. Matka sa vrátila na druhý deň večer a to som bola celý deň zamknutá doma, takže som nemala šancu niečo si zohnať. Večer som sa musela usadiť do kuchyne a tam mi naši oznámili, čo ďalej s mojím životom. „Pozri, Miška, chápeme, čo sa ti stalo aj aké je to kruté a bolestivé. Nič ti nevyčítame. Ale musíme konať, lebo ty buď zasa prejdeš k drogám alebo sa úplne zblázniš. A my nechceme ani jedno z toho. Všimli sme si ako ťa bavia anglické knihy a viem ako si mala angličtinu rada a bola v nej dobrá. A tak sme ti vybavili 2-ročné štúdium na škole v Anglicku“-. hovorila mama a usmiala sa. Ale ja som sa usmievať nemohla. Dva roky v Anglicku. Dva roky preč od Trenčína, od milovaných miest, od chalanov, Martina. Čo ak sa vráti? „Ale čo ak sa Maťo vráti a ja to nebudem? To mu veľmi nepomôže!“- zvolala som zúfalo. „Nie!“- pokrútila mama hlavou. „Ak sa vráti, všetko mu vysvetlíme. Neboj sa, Miška, to ti sľubujem!“ Naozaj verila, že to mi pomôže, že odchod ma zachráni? Zavrela som sa v svojej izbe a hlasno pustila hudbu. V hlave som mala zasa chaos, neporiadok. Ruky sa mi zrazu triasli a ja som zúfalo nechcela rozmýšľať, chcela som sa naklepať, zabudnúť. Tá predstava odchodu bola pre mňa príšerná, veľmi som sa bála. Ale nedalo sa nič robiť. O dva týždne na to som mala odísť. Vedela som, že Tibor má výborné kontakty a nečudovala som sa, že to tak ľahko vybavil. On a mama boli plní nadšenia, nakupovali veci na cestu, nové oblečenie. Všetko som to vyhodila a nechala si iba svoje staré handry. Celé tie dva týždne som bola zavretá v izbe, nerozprávala som sa s nimi. 

Pár dní pred odchodom som utiekla. Prehnala som to. Ktosi ma priviedol dva dni domov, ešte vtedy som bola úplne mimo. Naši nepovedali ani slovo, okúpali ma a zavreli v dome. Už mi to bolo zasa jedno. Bola som u Martina a tam som sa k nemu znova priblížila. Nechala som mu svoju novú adresu a napísala mu krátky list: Martin, musela som odísť, mama a Tibor ma prinútili. Nemysli si, že ťa opúšťam som tu navždy pre teba. Prosím ťa, ozvi sa. Ja...strašne to bolí. Cestou do Bratislavy som mlčala. Mama ma musela nabaliť, nevedela ale, že som jej vzala uložené peniaze a vo vreckách som mala krabičku pilúl a v batohu jointy dobrej trávy. Bratislava mi pripomenula moje heroínové začiatky. Moje topenie. A Martinovu záchranu. Zasa tá bolesť... Autobus išiel o hodinu a tak sme sedeli v kaviarni a pili kávu. Fajčila som jednu od druhej, môj nový zvyk. Všetci sme mlčali. Až keď som už mala nastúpiť a odísť, mama ma objala a so slzami zašepkala: „Miška, verím, že to dokážeš! Ľúbim ťa! Prosím ťa, nevracaj sa k minulosti. Ber aj Martina ako budúcnosť. A sľubujem, keď sa vráti, všetko mu vysvetlím. Ak nebude na drogách...!“- dodala potichšie. Oči mi stvrdli, odsunula som ju a nastúpila do autobusu. Po pol hodine cesty som išla na WC, naklepala sa a zvyšok cesty som spala. Pasové kontroly boli pre mňa ako zlomky sna a keď sme vo Franc úzsku nastúpili na loď, stále som šlapala. Cesta loďou sa mi hrozne pá čila. Bolo tam more a to ma upokojovalo. Celú plavbu som bola na palube, aj napriek chladnému vetru a nedôverčivým pohľadom spolucestujú cich. Emigrantská polícia v Doveri mi pripadala náramne smiešna. Ešteže ma nepoznali, lebo by vedeli, že ten úsmev, ktorí považovali za milý, bol iba ironickým výsmechom. 

Do Londýna sme prišli okolo obeda. Na Victoria Station sa vytvorili skupinky veselo štebotajúcich dievčat. Ja som zostala sama. A tak sa mi to páčilo. Nechcela som nikoho a najmä nie tie naivné hlúpe žaby. Všimla som si ako na mňa nepriateľsky pozerali, ale ignorovala som to. Cítila som sa pri nich taká stará, unavená životom a sama sebou. O chvíľu podišla ku mne sympatická žena v stredných rokoch. Bola plno štíhlej postavy a mala tuhočierne vlasy. Ale najmä jej otvorená tvár a nežné oči ma zaujali. „Hallo! Ty si Michaela, však? Ja som Terri a budeme tu spolu bývať. Dúfam, že budeme dobré priateľky!“ Mala taký svieži a optimistický hlas s príjemným londýnskym prízvukom. Bývala v malom turistickom meste Henleyon-Thames, asi dve hodiny od Londýna. Mesto sa mi nepáčilo. Bolo tiché, čisté a plné snobov. Ale bol tam veľký park s riekou. Hneď som vedela, že to bude moje miesto. Prišli sme k nej domov, bol to veľký, typický anglický dom kúsok od centra. Páčil sa mi. Aj moja izba sa mi páčila, bola to podkrovná izba, neveľká, ale pohodlná. Ibaže mi pripadala prázdna. Presne ako môj život. 

Ten prvý večer bol ťažký. Musela som byť s Terri a pripadalo mi to trápne. Terri uvarila večeru, ale ja som nebola hladná. Stále som fajčila. Vôbec som nevedela ako sa k nej správať, o čom sa s ňou rozprávať. A najhoršie bolo, že mi bola veľmi sympatická. Ona sa snažila. Rozprávala o meste, o ľuďoch, o škole a nových priate ľoch, ktorých si rýchlo nájdem. A ja stále nič len ticho a cigaretový dym. Asi po hodine som to vzdala. “Ďakujem, Terri a dobrú noc. A prosím ťa, nebuď ma zajtra a nechaj ma samú. Musím si tu na všetko zvyknúť a odišla som, vôbec si neuvedomujúc aké to bolo drzé. Nasledujúci weekend som strávila vo svojej izbe, sama, so svojou hudbou a myšlienkami. Sobotu večer zaklopala Terri a spýtala sa, či nechcem ísť von. Odmietla som. Povedala, že má pre mňa zopár telefónnych čísel, ľudí, s ktorými by som si mohla rozumieť. Trpko som sa usmiala ľudia, ktorí mi rozumejú sú teraz tak ďaleko a nik iní mi ich nemôže nahradiť. Skrátka, odmietla som všetko a zostala som zavretá dnu fyzicky aj duševne. 

V pondelok mi začínala škola. Apaticky som sa tam doviezla s Terri. „Uvidíme sa doma. Dúfam, že sa ti tam bude páčiť!“- povedala na rozlúč ku láskavo. Odpoveďou jej bolo tiché „Thanks“, nevydarený úsmev a prázdne oči. V triede sme boli pätnásti, každý z iného kúska zeme. Jediné, čo nás spájalo bola angličtina. Oni sa už samozrejme poznali. Ja som bola nováčik. Lektorka ma privítala a poprosila, aby som sa predstavila. „Volám sa Michaela, Miša. Som zo Slovenska.“ A to bolo všetko. Očividne čakali viac, ale nedočkali sa. Sadla som si a tak sa začalo moje 2-ročné štúdium. Prvé týždne som tam nikoho nepoznala, nemala som záujem. Zo školy som hneď išla domov, zavrela sa do izby, buď som si písala úlohy, čítala knihy alebo pozerala do stropu. O šiestej som zošla dole, zjedla trochu večere a vrátila sa do svojho úkrytu. Terri mi nič nepovedala, nič nevyčítala. Trpezlivo čakala. Až neskôr som sa dozvedela, že Tibora pozná osobne, sú dobrí priatelia a všetko o mne vedela. Sama nemala ani manžela ani deti a môj príbeh sa jej dotkol. Chcela mi pomôcť. Terri mám ešte stále rada. Ale pomôcť mi nemohla, to určite viem.





































Príbeh jednej baby na Háčku z Trenčína PART 4

Sunday, 15. July 2007, 20:11:06
Jeden večer začalo silne pršať.

Milujem dážď. Rýchlo som sa obliekla a vybehla von, nedbajúc na prekvapené a vystrašené Terrine otázky. Zašla som do parku, k rieke a tam som sa prechádzala. Na konci parku je drevený most a malý vodopád. Tam som zastala. Bolo to také pokojné a smutné, zvuk vody a mäkké kvapky dažďa. Tie kvapky boli chladné a ich dotyk mi pripomínal Martinov. Stála som tam a pozerala do vody, potom som zdvihla tvár a pozrela na nebo. Bolo úplne čierne. Všetko bolo čierne, všade bola tma. A tie kvapky dažďa mi šlahali do tváre, spôsobovali príjemnú bolesť. Presne tak som sa cítila ja vo svojom vnútri a príroda to krásne vyjadrila. Vrátila som sa až okolo tretej ráno, úplne premočená, ale s pokojnou tvárou a vyplakanou dušou. Terri nespala, čakala na mňa. Podala mi uterák a uvarila horúci čaj. „Zajtra nechoď do školy, poriadne sa vyspi.“ Usmiala sa. Vtedy sa vo mne trochu chladu roztopilo: „Ďakujem, Terri. Ja, ja viem, že sa správam čudne, ale, nemôžem ti to vysvetliť. Skrátka život, ja...“ Nedokázala som to. Ona ma však objala a jemne pohladila po vlasoch. Prudko som sa odtiahla, tak ma hladil Martin. Zazrela bolesť v mojich očiach...pochopila. K rieke som odvtedy chodila každý deň. A najmä v noci. Nebála som sa. Moc sa mi páčila tá tma, ticho, pokoj a samota. Cez deň som sa tam buď prechádzala a rozmýšľala alebo som sedela a čítala. Raz ma tam stretol spolužiak. Volal sa Jame a bol Ír. Bol mi sympatický, i keď vôbec neviem prečo. Išlo z neho dobro, čisté dobro. „Ahoj!“- pozdravil ma a sadol si vedľa mňa. „Čo čítaš?“- otočila som knihu a on na mňa radostne pozrel, keď zbadal meno Dostojevký. „Páči sa ti to?“ .“Veľmi. Ale ťažko sa mi to číta.“ „Veď to aj je ťažké. Ale úžasné“. A tak sa začalo naše kamarátstvo. Zostali sme tam spolu sedieť až do večera a rozprávali sa. O knihách. O filozofii. Páčilo sa mu niečo úplne iné ako mne, ale aj tak sme si rozumeli. Keď sa začalo stmievať, postavila som sa. „Kam sa chodíš baviť?“ Spolu sme išli domov. „Nikam. Iba sem. A v noci na most.“ „V noci? Sama?“- prikývla som. „Nebojíš sa?“ Veselo som sa usmiala. Bol to prvý nezdrogovaný úsmev odkedy odišiel Martin. „Nie, toho nie.“ „A čoho potom?“ „Straty!“ Myslím, že pochopil. „Môžem ísť niekedy s tebou?“- navrhol. Ale ja som pokrútila hlavou. „Nie. Mám rada to ticho a samotu!“ Vystrojil ma až domov a potom odišiel. Bol mi naozaj sympatický. Rozmýšľala som, či chcem kamaráta. Načo vlastne? Alebo prečo nie? Bolo mi to jedno. Aj to. Ale jemu asi nie. 

Na druhý deň v škole, keď som na dvore fajčila, prišiel za mnou a začali sme sa rozprávať. Po škole sme sa išli prejsť do parku. A tak aj na druhý deň. A ďalší. Ani neviem ako, ale obľúbila som si ho a prijala ho za kamaráta. Rada som sa s ním rozprávala, i keď som mu nepovedala nič osobné. Vedela som, že on má veľa priateľov, v Írsku skvelú rodinu, bol optimista, zbožňoval život a pokiaľ neviedol nezmyselné debaty, užíval si ho. Raz ma zavolal do pubu s jeho partiou. Odmietla som. „Prečo? To chcem vedieť, prečo si taký samotár a čudák? Taký pesimista? Smutná? Máš všetky zápory tohto života. Prečo?“ Trpko som sa pousmiala: „Možno preto, lebo klady som nikdy nepoznala. A ak áno, boli len chvíľ kové alebo to bol len klam.“ „Ale veď môžeš čerpať aj z tých chvíľok!“- nástojil. Pokrútila som hlavou. „Nie, nemôžem! V mojom prípade sa to nedá. Alebo ja to neviem.“ Zastavil a pozrel mi do tváre. „Povedz mi, stalo sa ti niečo? Povedz a ja ti pomôžem, prinesiem trochu slnka do tvojho života.“ Cítila som, že mi chce pomôcť, bolo to v jeho hlase, v jeho očiach a srdci. Ale ja som pomoc nevedela prijať nie takú pomoc. „Nemôžeš mi pomôcť. A už nikdy o tom nehovor!“- povedala som tvrdo a odišla domov. Na chvíľu to vzdal, ale potom to skúsil znova. Tentokrát sa ma spýtal priamo: „Čo sa ti stalo? Stratila si niekoho, opustil ťa, zomrel?“- a podobne. Nahnevala som sa, naozaj som sa nahnevala. „Nestaraj sa do mňa! Povedala som ti, že nemám rada takéto otázky! Nechcem o tom hovoriť! Daj mi pokoj!“- a nechala som ho v parku. 

Na druhý deň v škole som sa s ním stále nerozprávala. Bola som ako zranené, hladné zvieratko, ktoré sa zúfalo bráni, stavia si okolo seba ohradu a bojí sa a nenávidí každého, kto sa cez ňu snaží dostať. I keď ten sa o to pokúša, aby zvieratko nakŕmil alebo mu ošetril ranu. V ten deň padla na hodine konverzácie téma drogy. Prevencia! Lektor nakreslil na tabuľu schému drog, od najľahších až po heroín a rozprával o ich účinkoch. Ruky sa mi začali chvieť, keď som počúvala o účinkoch barbiturátov. Potopila som sa do mora spomienok a predstavila si tie nádherné pocity. Dostala som na to priam šialenú chuť. Sedela som tam a snažila sa počúvať a nemyslieť na to. Po výklade sa rozhovorilo jedno dievča, ktoré opisovalo narkomanov ako najhorších a najnebezpečnejších ľudí, odsudzovala a špinila ich. Väčšina spolužiakov s ňou súhlasila. Vtedy som v duchu uvidela Igora, Kaja. Ako ma mali radi, akí boli na mňa dobrí. A ako zosmutneli vždy, keď ich ľudia odsúdili, ľudia, ktorí o nich nevedeli nič. “Prestaň! To, čo hovoríš je hlúposť!“ Celá trieda vrátane lektora na mňa prekvapene pozrela. Bolo to prvýkrát, čo som prehovorila bez vyzvania a na niečo iné ako na otázku o učive. „Narkomani nie sú takí! Sú to ľudia, chorí a nešťastní. Život sa s nimi kruto zahral a oni mu unikli do drog. Samozrejme, sú aj takí, čo to robia z frajeriny. Ale väčšina sú precitlivelí ľudia, sklamaní a opustení. Vôbec nie sú zlí. Len hľadajú niečo, čo im dáva dôvod žiť!“ Nastalo ticho. „Skúsila si niekedy drogy?“- spýtal sa ma lektor. „Nie! Ale poznám takých!“ A pozrela som mu do očí. Uveril! Po tej hodine som sa predčasne vrátila domov. Cítila som sa hrozne. Prvýkrát som zatajila pravdu o sebe, odmietla som sa ako narkomana a nechala som tam len chalanov. Prvýkrát som sa od nich dištancovala. Nenávidela som sa a hanbila. Cítila som sa ako zradca. 

Zhúlila som sa. Chcela som na všetko zabudnúť, chcela som zasa patriť k svojej rodine, byť ich motýľ. Bola to dobrá tráva a vďaka abstinencii ma zložila. Ležala som na zemi, neschopná pohybu, s krvavočervenými očami. Tak ma našla Terri. Jej vystrašená tvár mi pripadala náramne smiešna. „Čo si mala?“- spýtala sa potichu. „Trávu, chutnú trávu, po vašom grass. Už si to skúsila, Terri? Neexistuje nič lepšie. Iba heroín.“- A smiala som sa. „Odkiaľ to máš?“ „Mám? Nemám? Tu nemám nič, ale ani doma. Už nikde. Všetko mal Maťo a moji chalani. A tí sú teraz preč. Ale vieš čo, Terri, teraz ich cítim, sú strašne blízko. Voňali trávou a tak sme sa spojili.“ Terri ma uložila do postele a ja som po ďalšom uletenom rozprávaní zaspala. Ráno som zistila, že mi vzala zvyšné jointy, ale nebola som schopná sa s ňou o tom rozprávať. Tvárila som sa, že včerajšok nebol a ona sa tak tvárila tiež. 

Odišla som rýchlo do školy. Čakal ma tam Jimmi. „Nechceš sa porozprávať o tom včerajšku?“ „Nie! Niet sa o čom rozprávať!“ „Ale...!“ „Jimmi, prestaň ma otravovať takýmito otázkami, nekaz to! Nechaj to na pokoji! Je mi s tebou fajn a ak ti budem chcieť niečo povedať, začnem sama!“ Na to prikývol a dal mi pokoj. Zasa sme boli kamaráti. Asi veril, že raz naozaj začnem sama. 

A dni plynuli ďalej. Zoznámila som sa s nejakými dievčatami, ale buď mi pripadali hlúpe oni alebo ich problémy. Dostala som pár pozvaní na schôdzku, ale všetky som posmešne odmietla. Určite ma považovali za čudáka. Nečudujem sa im. Jedinými mojimi spoločníkmi bol Jim a walkman. Nezaujímala ma móda, šminky, nakupovanie. Vlastne som kupovala iba knihy. Raz ma Jimmi vzal do Readingu, veľkého mesta blízko Henley. Povodil ma po skvelých antikvariátoch, kde sme obaja nakúpili zopár kníh. Mala som v ten deň dobrú náladu a tie knihy ma potešili. Dostala som chuť kúpiť si nejaké oblečenie. Okrem iného, zbadala som rozkošné šaty boli mi trošku veľké, ale mne sa aj tak páčili. Kúpila som si ich. Keď sme išli do kaviarne, Jim zastavil pri pouličných stánkoch a kúpil mi farebné korále. „To k tým šatám“- povedal. Veselo som sa usmiala a priateľsky ho chytila pod pazuchu. Tak sme došli do jednej kaviarne, kde som si na jeho veľké prekvapenie objednala obrovský zmrzlinový pohár. „Oh, my God, Michaela, nespoznávam ťa. Si ako dieťa, taká veselá, milá. Si ako niekto úplne iný. Takúto ťa mám ešte radšej!“ Ani ja neviem, čo sa stalo. Akoby som na chvíľu vyliezla zo svojej jaskyne, prevtelila sa do niekoho iného. Tých pár hodín som bola taká bezstarostná, nespútaná sama sebou... Ale trvalo to iba chvíľu a stalo sa to iba raz! 

Keď sme prišli do Henley, bola už tma, ale my sme sa išli prejsť do parku. Kúsok od mosta sme zastali. Stále sme tam, pozerali do vody a vychutnávali pocit ticha a svojej spriaznenosti. Vtedy mi bolo fajn, Jim bol vlastne prvý človek, ktorého som dokázala mať rada. Dával mi ten zvlážtny pocit podpory, i keď som oň nestála. Ale on tam bol a ja som vedela, že to myslí úprimne. „Michaela!!“- zašepkal zrazu. Ani som si neuvedomila ako, ale naraz som sa ocitla v jeho náručí, tvárou v tvár a hľadela som do jeho očí. Vtedy mi niečo v hlave vybuchlo. Vyše roka som bola len s Martinom, ľúbila som ho, úprimne, nikdy ho nepodviedla, ani len myšlienkou. A teraz som podvedome začala hľadať jeho chladné ruky. Ale Jimmiho dlane boli tak ľudsky teplé. Hľadala som smutné šedé oči. Ale ku mne sa približovali rozšírené modré. Mal tiež dlhšie tmavé vlasy a keď sa dotkli môjho líca, čakala som, že budú tvrdé a neučesané. Ich hebkosť ma poplietla. A potom sa dotkol mojich pier. Nebola v nich ani štipka horkosti, tepla a sĺz. S výkrikom som ho odsotila: „Nie!“- a rozbehla som sa preč. Utekala som celú cestu, vtrhla som do domu a bez slova vyletela do svojej izby. Tam som si pustila hudbu. Bola som zmätená, nechápala som, čo sa deje. Hrozne som sa chcela ukludniť, sfetovať. Ale nemal som nič. Zvíjala som sa na posteli a snažila sa nemyslieť na nič. Nedarilo sa to. O chvíľu niekto zaklopal na dvere. „Choď preč, Terri, prosím ťa, nechaj ma na pokoji!“- zvolala som a zaborila si tvár do podušky. Ale dvere sa otvorili a niekto si sadol vedľa mňa. „Doniesol som ti nákup, zabudla si ho v parku.“ Bol to Jim. Zaborila som sa ešte hlbšie. „Michaela, myslím, že si veľmi nešťastný človek. Mám ťa naozaj rád, nechcem ti ublížiť. Prepáč za tento večer. Ale ja ti chcem ukázať, že život môže byť aj pekný, chcem ti povedať, že mi na tebe záleží a že mi môžeš dôverovať. Mám ťa rád!“- počula som ako vstal a odchádzal. „Počkaj!“- zvolala som a zdvihla hlavu. Pomaly sa vrátil späť. „Ja, ja nemôžem byť s tebou. Už nikdy to nerob...“- A zrazu som sa rozplakala.„Klamala som, bola som na drogách. Na liekoch, na heroíne. A stále nie som z toho von. Mala som chlapca, on bol tiež na heroíne. A rodinu, chalanov. Aj oni. Mama mi chcela pomôcť, odvykali sme, ale on po štyroch mesiacoch odišiel. Nedokázal si odpustiť. Vtedy som ho najviac potrebovala a on odišiel. A ja ho ani nenávidieť nedokážem ľúbim ho a chcem ho späť! Potrebujem ho, ja nechcem žiť bez neho. Zachránil ma, pomohol mi, iba jemu verím. Chcem ho späť!- a zúfalo som plakala. A on tam sedel, počúval a potom povedal: „Vráti sa, uvidíš. K tebe sa predsa musí vrátiť. Si úžasný človek!“ Počkal, kým som sa upokojila a zaspala a potom zišiel dole. „Je to veľmi nešťastné dievča. Potrebuje veľa trpezlivosti a lásky.“ Povedala Terri a podala mu šálku čaju. Sadol si a začali sa rozprávať. O mne. Nepovedala mu všetko, iba niečo. Chcela, aby som mu to povedala ja sama. Keby vedela, že sa to nikdy nestane, možno by to spravila. Možno by to pomohlo. Ale možno tiež nie. 

Na druhý deň som si pripadala veľmi hlúpo a trápne. Videl ma slabú a toho som sa bála. Ale on sa iba usmial a všetko bolo ako predtým. Kamarátili sme sa ďalej, on sa ma už nič nepýtal, nič neskúšal. Čakal, kedy začnem ja sama. Naozaj veril, že sa mu otvorím a že on mi bude môcť pomôcť. A tak som žila v Anglicku ďalej. V škole som bola dobrá, i keď nie veľmi aktívna. Ale úlohy som mala vždy a učivo som tiež vedela. S Terri som občas išla nakupovať a potom sme si sadli na kávu. Najradšej som sedávala v Café Rouge, bola to nová kaviareň, veľmi sa mi tam páčilo. Ani neviem prečo, možno, že Martin mi raz rozprával o Francúzsku. Hoc som tam s Terri sedávala, nikdy sme sa nerozprávali o mne. Dávala mi čas, bola trpezlivá, asi až priveľmi. S Jimmom som chodila do parku alebo sme viedli dlhé debaty na rôzne témy. Často sme sa nezhodli, nesúhlasila som s jeho názormi. Ale nestálo mi za to hádať sa. Odvykla som si ľudí presviedčať o svojich názoroch. Buď ich prijali alebo mi to bolo ukradnuté. A popritom som čakala na Martina. Dúfala som, verila, že sa vráti. Stále som spomínala, ale časom som sa dostávala na hladinu svojho mora a iba zriedkavejšie som sa potápala. Horšie to bolo s mojou jaskyňou. Padala som hlbšie a hlbšie, ak som nebola apatická, mávala som depresie. A najhoršie bolo, že som sa s tým nikomu nezdôverila. Nechávala som to v sebe a to ma tlačilo ešte hlbšie. Teraz si naozaj myslím, že ak by som sa zdôverila Terri a Jimmovi, mohlo by to dopadnúť lepšie. Ale ja som sa bála zdôveriť život je naozaj veľká irónia, dôverujeme ľuďom, ktorí si to nezaslúžia a keď potom našu dôveru sklamú, nie sme schopní preniesť ju na ľudí, ktorí si ju zaslúžia. 

Raz ma Jim pozval do podniku v Readingu. Dala som sa zlákať dobrou hudbou. Bola som v Anglicku vyše päť mesiacov a prvýkrát som išla von. Prišiel pre mňa autom a spolu s nim štyria ďalší chalani. Bolestne mi to pripomenulo časy, keď som chodila s Martinom a chalanmi. Ten klub sa mi páčil. Naozaj tam hrala dobrá hudba, moja obľúbená a všetci ti mladí tam mi pripadali správni. Chvíľu som sa Jimmom a jeho partiou sedela a potom som išla tancovať. To som potrebovala. Tanec a svoju hudbu. Zabudla som na okolie, svet, oddala som sa hudbe. A tak som ani nevedela ako som sa ocitla na druhej strane parketu. Očami som vyhľadala Jimmiho a veselo mu zakývala. Usmieval sa na mňa. V tom som sa strhla. Zacítila som silnú sladkú vôňu. Otočila som sa a uvidela šiestich chalanov ako na partizána ťahajú jointa. Otočila som sa späť a snažila sa sústrediť na tanec. Hrali the Doors to bola moja hudba. Drsná, temná, plná bolesti, smrti a zla, ale pravdivá, ako môj život. The Doors som počúvala vždy, keď som bola zhúlená. Pane Bože, mala som to tušiť, že v takomto klube budú drogy. A prečo to aj Jim netušil?! Možno preto, lebo on sám nič nebral, iba raz skúšal trávu a bolo mu z toho veľmi zle. Asi nevedel, že je to bežné. Ale ja som to mala tušiť. Musím na to zabudnúť, musím. Pustili Pearl Jam: Alive. A bola som na dne. To bola Martinova pesnička, miloval a nenávidel ju zároveň. Nepočula som ju už veľmi dávno a teraz vo mne vyvolala prisilné a priživé spomienky. Otvorila som oči a zadívala sa na húliacu partiu. Všimli si ma. -„Chceš si potiahnuť?“- spýtal sa ma jeden z nich. „Máš niečo silnejšie?“- odpovedala som otázkou. Martin, kde si? Objím ma! „A čo silnejšie?“ Nemala by som, ale ty si tak ďaleko. Raz, ešte raz si niečo dám. A potom budem znova čakať. „Rohypnol.“ Usmial sa. „Heroín!“- dodala som. Prekvapilo ho to. „Nie, ale viem, kde to môžeš zohnať.“ „Tak tam poďme. Hneď!“ Pokrčil plecami a otočil sa. Matne som si spomenula na Jimma, ale túžba bola silnejšia. Túžba po Martinovi, ale najmä po heroíne. 

Odišli sme z klubu, bolo tam už veľa ľudí, takže Jim to ani nemohol spozorovať. Chvíľu sme išli mlčky mestom až sme došli do neveľkého parku. Porozhliadla som sa a oči mi dychtivo zažiarili. Môj spoločník ma doviedol k jednej skupinke. „Oni...“ -chcel povedať, ale prerušila som ho. „Viem, sú na heroíne. Díky!“ Bol očarený, ako sa vyznám. Idiot! Jedná dávka, potrebovala som iba malú, stála 20 libier. Peniaze som mala. Celé štúdium mi platili naši a občas mi niečo dávala aj Terri. Bola redaktorkou časopisu a peňazí mala dosť. Rýchlo som im dala peniaze. Požičala som si ich nádobičko a rýchlo prevarila heorín. Naplnila striekačku, stiahla ruku, našla žilu a šlahla som si to tam. Vôbec som pri tom nemyslela, cítila som iba neodolateľnú túžbu. „Teda, ty sa vyznáš!“- povedal pochvalne môj spoločník. To bolo posledné, čo som vnímala. Potom už nič žiadny svet, žiadny ľudia, žiadna bolesť či spomienky. Blaženosť, extáza! Neopísateľná ľahkosť a slasť! Heroín som nemala už strašne dlho, ale po tej dávke som nemohla pochopiť ako som to dokázala. Zabudla som na absťáky, trasúce sa telo, mŕtvolné oči a chorobnú bledosť. Videla som iba tú krásu. 

Do Henley som sa vrátila až ráno. Terri a Jim ma čakali a keď som otvorila dvere, hneď ku mne pribehli a objali ma. „Kde si bola, Bože, strašne sme sa o teba báli. Si v poriadku?“- hovorili rýchlo. Odsunula som ich. „Som unavená, idem spať!“- a odišla som. Ale oni ma zastavili. „Michaela, kde si bola?“- spýtala sa Terri. „S priateľmi.“ „Nepoznáš tu nikoho!“ „Teraz už poznám!“ “Ty si niečo mala. Povedz, čo to bolo?“- zvolala. Jim mlčal, iba mi neprestajne hľadel do očí. Ten pohľad bol výčitkou a ja som žiadne nechcela. Ľutovala som sa. „Nemala som nič, dajte mi pokoj!“ Zamkla som sa v izbe a prespala som celý deň. Zvyšok týždňa som sa s Jimmom nerozprávala. Čakala som na piatok. Teraz som išla do Readingu sama a vrátila som sa v pondelok. Bledá, špinavá, so zreničkami ako špendlíkovými hlavičkami a s novými vpichmi na žile ľavej ruky. Terri sa hneď dovtípila o čo ide. Okúpala ma, navarila mi čaj a uložila do svojej postele. Zobudila som sa až večer a pri mne sedel Jim. Držal mi ruku a so slzami hľadel na vpichy. Vytrhla som si ruku. „Hlavne neplač!“- povedala som tvrdo. „Prečo to zasa robíš?“- spýtal sa. „Nič nerobím! Tak som si trochu šlahla, nič to nie je. Nie som závislá! A ani nebudem!“- zasa som klamala. Seba aj jeho. Prišla Terri. „Mali by sme sa porozprávať.“ Povedala. „Niet o čom!“ „Ale hej. Pozri, padáš do toho znova. Myslíš, že tam nájdeš zabudnutie, únik,že sa oslobodíš. Ale drogy nie sú sloboda. Ty sama to vieš najlepšie. Zabudla si na minulosť?!“ Prudko som sa posadila. „Nie, nezabudla, ale chcem! Čo vy viete o mojej minulosti? O tom, čo sa stalo, čo som stratila! Prehrala som celý svoj život, nemám už nič, na čom by mi záležalo.“ „A čo Martin?“ „Kvôli nemu som to ešte neskončila. Čakám, ale on neprichádza. Čo ak už nežije? Ani ja potom nechcem žiť!“ Jim v bolesti zavrel oči. Ale Terri na mňa tvrdo hľadela. „Žije! V piatok ráno ti prišiel list. Ale ty vo svojej zaslepenosti si si ho nevšimla!“ Akoby mi dala zaucho. Nemo som hľadela na bielu obálku s mojím menom a adresou, na čierne písmená. Opatrne som ju chytila do rúk a otvorila. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odvážila čítať: Miška, môj motýlik! Nevidel som ťa už vyše šesť mesiacov. Chýbaš mi, chýba mi tvoj hlas, oči, chýbaš mi celá. Bol som dlho v Prahe, ale tvoj obraz ma mátal. Neviem viac byť bez teba. Som späť v Trenčíne, ale ty si tu není. A to bolí. Niet úniku. Ak si tam šťastná, nevracaj sa. Chcem, aby si bola šťastná. Ale musel som ti napísať, aby si vedela, že som nezabudol, že som tu a stále ťa ľúbim. Martin. Slzy šťastia sa mi rozkotúľali po tvári. Napísal, on mi napísal, stále žije a ľúbi ma. Nezabudol. Pozrela som na Terri a Jimma. Mlčky ma sledovali. Objala som Terri: „Napísal, Terri, napísal mi. Znova mám prečo žiť. Musím domov, rýchlo. Musím mu zavolať, hneď teraz, dobre?“- prikývla a ja som bežala dolu. Jeho telefón bol skoro stále vypnutý, ale teraz mi niečo hovorilo, že nebude. Nervózne som vytočila číslo. Chvíľu to trvalo. Potom sa ozval hlas: „Ičko!“- skríkla som a priam sa zadúšala radosťou. Hneď ma spoznal. „Miša! Odkiaľ voláš? Kde si? Chýbaš nám!“- jeho hlas bol unavený, ale úprimný. „Volám z Anglicka, ale idem domov. Za vami. A za Martinom! Je tam? Daj mi ho!“ „Nie je tu, fláka sa niekde v meste. Odvykáme, Miška, už týždeň sme čistí!“ „To je fajn, teším sa na vás, moc. Pozdravuje všetkých a povedz Martinovi, že sa vraciam.“ Znova som sa vrátila hore a začala som sa baliť. Zrazu zo mňa opadla tá apatia, ľahostajnosť, bola som plná síl a chute do života. „Michaela, mala by si si to rozmyslieť.“ Povedala Terri. „Niet o čom rozmýšľať! Vraciam sa!“ „Sú na drogách?“ „Nie, odvykajú. Sú už týždeň čistí!“ Bola som úplne opitá radosťou. Ale oni nie. Pozerali na mňa tak smutno, s bolesťou. 

Keď som zaspala, znova sa rozprávali. Terri volala Tiborovi a všetko mu povedala, o Martinovi aj o heroíne, aby boli s mamou pripravení. „Myslíš, že ju chce znova stiahnuť so sebou?“- spýtal sa Jim. „Nie, to určite nie. Ten chlapec ju naozaj ľúbi. Tibor mi o nich veľa povedal. Michaelu zradili kamarátky a podviedol jej bývalí chlapec. Jej mama sa rozvádzala, boli tam samé hádky. A ona je taká citlivá! Našla drogy a spoznala Martina. A odvtedy sú spolu. Naozaj ju ľúbi, o tom nepochybujem. Ale drogy ich zabíjajú. Obaja mali ťažký život. A teraz majú len jeden druhého.“- zmĺkla. „A heroín“- dodal Jim. Terri prikývla. „Vieš, Terri, hrozne by som jej chcel pomôcť. Mám ju rád.“ „Viem, Jimmi, viem, že ju máš rád. Priveľmi ťa bude bolieť jej odchod, však?“- nežne ho chytila za ruku. Mlčky prikývol. „Ale aj tak by som jej chcel pomôcť. Aj jemu. Zaslúži si trochu šťastia.“ Zostali tam sedieť celú noc. 

Ráno, skôr ako som vstala, mi Terri rezervovala miestenku. Autobus odchádzal v sobotu o dvanástej. V stretu aj vo štvrtok som išla do školy, ale bola som to úplne iná ja. Učivo mi bolo úplne ukradnuté, sedela som s nadšením sa jagajúcími očami a pohľadom do diali. Tak veľmi som sa tešila. Predstavovala som si ako sa s nimi zvítam, ako uvidím Martina, budem počuť jeho hlas, cítiť jeho dotyky... Nemohla som sa dočkať. Naozaj nie. A tak som v stredu večer išla do Readingu a zohnala som si Rohypnoly. Naklepala som sa. Aj vo štvrtok. Bola som s Jimmom v parku, ale nedalo sa so mnou rozprávať. Videla som, že mu je to veľmi ľúto. Keď som odchádzala domov, zastavil ma a pozrel mi do očí: „Michaela, sľúb, že zajtra si nič nedáš. Nepôjdeme do školy a budeme celý deň spolu. Prosím ťa o to. Daruj mi ten posledný deň. Potom odídeš a mne budeš moc chýbať.“ Jeho hlas bol taký smutný a úprimný. Sľúbila som mu to. A sľub som dodržala. Celý deň som bola s ním, pozval ma na obed, ale ja som nemohla jesť. Išli sme do Readngu do kina. Hrali nejaký romantický film a ja som mu dovolila, aby ma držal za ruku. Keď sme vyšli z mesta, zabočila som do parku. „Nie! Čo tam chceš?“-. zvolal a zastal. „Neboj sa, sľúbila som ti tento deň a dodržím svoj sľub. Ale chcem niečo kúpiť domov, niečo na pamiatku. A pre chalanov.“ Nemohol tomu uveriť. „Kúp sebe aj im radšej niečo in. Veď si vravela, že odvykajú. Nenamáčaj ich do toho!“- bola to otvorená výčitka, ale ja som ju ignorovala. „Nie, bude to naposledy!“- a usmiala som sa. Myslím, že ma vôbec nedokázal pochopiť. Nečudujem sa. „Ak nechceš, počkaj ma tu. Ale chcela som, aby si to videl ty sám. A aby si od toho uchránil všetkých, ktorí by to chceli skúsiť.“ To už nechápal vôbec. „Ako je to možné, že také inteligentné dievča sa tak ničí?“ Nechápem to, ako vôbec rozmýšľaš, vysvetli mi to!“ „To sa nedá vysvetliť. Je to tak! Vtedy, nedalo sa inak. A možno dalo. Ale to bolo prvé východisko!“ „A najľahšie!“ Pokrčila som plecami. „Vieš, nie je to až také ľahké. Začiatok hej, ale potom sa to zhoršuje. A koniec je takmer nemožný!“ Vošli sme do parku. Rýchlo som našla svojich známych a kúpila heroín. „So bye, butterfly!“- povedali mi na rozlúčku. Pousmiala som sa. „Prečo butterfly?“- spýtal sa Jim, keď sme išli k autu. Vytiahla som retiazku so strieborným motýľom. „Tak ma volá Martin a chalani. Asi som im to povedala.“ Jim sa usmial. „To ti sedí. Si taký nádherný motýľ!“ Pokrútila som hlavou. „Feťácky motýľ. Tak ma volá Martin.“ Stisk jeho ruky bol silnejší žiarlil, ale mne to bolo jedno. Znamenal pre mňa príliš málo v porovnaní s Martinom. Išli sme sa zasa prejsť do parku. „Poslednýkrát!“- povedal smutne. Prisvedčila som. A tak sme išli pomaly, veľmi pomaly, snažiac sa predĺžiť to. Pred mostom zastal, ja som šla ďalej. Pozerala som do vody... Zrazu som ho cítila vedľa seba. „Bojím sa o teba“-zašepkal. Otočila som sa a pozrela mu do očí. V tej chvíli som k nemu niečo pocítila. Objala som ho. „Aj ja sa bojím. Ale viem, že skončím ako mám. Prehrala som svoj život. Aj Martin. Iba chcem byť s ním. Vieš, dal mi tak veľa ľúbim ho!“ Zasa tá ľútosť v jeho očiach. Bola som k nemu veľmi krutá, ale musela som povedať pravdu. Nechcela som, aby márne dúfal. „Netráp sa, Jim. Nezabudnem na teba, pomohol si mi prežiť.“ Sklonil sa ku mne a ja som mu dovolila pobozkať ma. Iba slabo, iba chvíľu. Potom som odvrátila hlavu. Silno ma objal, chytil mi tvár do dlaní a povedal: „Mám ťa rád! Ku mne sa môžeš kedykoľvek vrátiť, vždy ťa príjmem!“ Pokrútila som hlavou: „Nie, neprijal by si ma s drogami. Bál by si sa ma a spútaval by si ma. A ja by som ťa nenávidela. Ale keď s tým navždy skončím, určite sa znova stretneme.“ Odviedol ma domov a na druhý deň išiel aj s Terri so mnou do Londýna. 

Bola som veľmi netrpezlivá, jednak z cesty, jednak z nich. Dala som im darčeky. Terri svoju šatku, starú, tmavú s nezaplátanou dierou. „Viem, že ju nebudeš nosiť, ale na pamiatku!“- objala a pobozkala ma. Tiež povedala, že sa môžem kedykoľvek vrátiť. Jimmovi som dala knihu. Boli to básne od Ch. Baudelaire. Vo vnútri bolo venovanie a moja adresa. Sľúbil, že napíše. Sľub splnil. Potom už bol čas odchodu. Aj ja som dostala darčeky od nich. Krásny obraz rozbúreného mora od Jimma. „Nezabudnem na teba!“- povedal, pobozkal ma na líce a dlho ma objímal. Nastúpila som do autobusu a poslednýkrát na nich pozrela. Boli smutní a s nemou prosbou na mňa pozerali. Pochopili, že neúspešne, keď uvideli, že v mojich očiach nie je ani štipka ľútosti a tvár mi žiari skrytou radosťou. Hneď po kontrole na emigrantskej polícii som sa naklepala. Nič z cesty si nepamätám, iba more a jeho šum. 

Do Bratislavy sme prišli v nedeľu. Nik ma tam nečakal, prišli sme skoro. Terri síce vravela, že naši prídu pre mňa, ale tých som vidieť nechcela. Nieto ešte na nich čakať. Sadla som na prvý vlak a cestovala domov. Peňazí som mala dosť, po ceste som si premenila libry na slovenské koruny. Do Trenčína som prišla po šiestej, už bola tma. Vydala som sa k Martinovi. Pozerala som sa okolo a radostne sa usmievala, že som späť. Rýchlo som prešla cez Brezinu a zastala pred dverami. Tu som sa roztriasla. Nevideli sme sa už tak dlho. Čo ak... Zahnala som chmúrne myšlienky a odomkla. Počula som tichú hudbu. Zastala som na chodbe a zrazu som nemohla ďalej. Ozval sa šramot a niečie kroky. Srdce mi divo bilo. A potom som ho zbadala: jeho tmavé vlasy, šedé oči, jeho pery... „Maťo!“- zašepkala som a natiahla k nemu ruky. Pribehol a silno ma objal, cítila som jeho chudé telo, jeho chladné dlane. Začali sme sa bozkávať. Po lícach sa mi rozkotúľali slzy. „Miška, motýlik, si zasa tu, nemôžem uveriť, že sme spolu. Tak si mi chýbala, už nikdy ťa neopustím, nikdy ti nedovolím odísť!“ -šeptal rýchlo a ja som ho objímala. Je pri mne, naozaj, je tu a objíma ma, počujem jeho hlas. Už nikdy sa neodlúčime, budeme navždy spolu. Mesiace odlúčenia zmizli v nekonečne. Celú noc sme sa rozprávali o tých príšerných sivých mesiacoch, keď sme neboli spolu. Martin vtedy utiekol do Prahy, bol buď na háčku alebo sa snažil odvykať. Teraz bol mesiac čistý. Povedala som mu o Jimmovi. Silne a nepokojne ma objal: „Si iba moja, rozumieš?! Nedám ťa nikomu! Moja!“ To ma prekvapilo. Nikdy nebol žiarlivý. Ale nevadilo mi to, skôr ma to potešilo. 

Nad ránom sa vrátili chalani: Igor, Timo a Kajo. Búrlivé zvítanie, silné objatia, úprimné bozky a moje slzy. Sedeli sme na zemi a ja som na nich radostne hľadela. „Bože, nemôžem uveriť,že sme spolu. Tak ste mi chýbali, tak vás mám rada!“- opakovala som. Niekto, naozaj sa nepamätám kto, navrhol, aby sme sa na privítanie zhúlili. Nik nebol proti. A zasa to začalo. A zasa som pri tom cítila tú radosť. Zasa sme všetci spoločne sedeli, počúvali hudbu a potichu sa rozprávali. Áno, toto je môj život, takto chcem žiť! S Martinom a s nimi. A s drogami, lebo bez nich sme to už nevedeli. 

Na druhý deň sme boli všetci v meste a stretli sme mamu a Tibora. Mama už ani plakať nemohla, keď videla toľko radosti v mojich očiach. „Miška!“- povedala len ticho. Objala som ju. „Neplač, mama! Už som si našla svoje miesto. Iba, je tak ďaleko od teba. Títo ľudia ma však chápu, je mi s nimi dobre. Zostanem navždy s nimi, už ti nedovolím poslať ma preč!“ Chcela niečo namietať, ale nedovolila som jej to. Pobozkala som ju a odišla. A tak sme teda zostali spolu. Hneď v ten večer sme si zapálili heroínovú cigaretu, všetci spolu, len tak, vraj naposledy. Po dvoch týždňoch sme si pichali. Všetci! 

Začali sme znova kradnúť, predávať veci a aj seba, cestovať do Bratislavy a nakupovať tam. Niekedy išli iba chalani sami, my s Martinom sme zostali doma. Naozaj sme boli stále spolu. Úplne sme sa na seba upriamili, boli sme závislí nielen na heroíne, ale ja na sebe. Znie to nemožne, ale bola to pravda. Obaja sme v živote najviac potrebovali lásku a pochopenie. A nikdy sa nám toho nedostalo. Vždy len strata a bolesť. Martin bol na tom horšie, ja som bola citlivejšia. A potom sme našli heroín. Únik, zabudnutie! Na začiatku aj blaženosť, šťastie. V drogách sme sa našli a v sebe sme našli tú lásku a pochopenie. Bohužiaľ prineskoro, lebo najskôr nás otrávili tie jedy a my sme už neboli schopní zbaviť sa ich. Možno jeden z nás, ale to bolo nemožné. Nemohli sme sa už rozdeliť. Žili sme takto asi päť mesiacov. Je to nenormálne, ale ja ich považujem za krásne. Aspoň tie prvé. Ten posledný bol veľmi ťažký. Všetci sme si pichali 5-6 krát denne, boli sme nervózni, keď sme zhaňali dávku a apatickí po nej. Ale to puto medzi nami sa nikdy nepretrhlo. 

Pred troma týždňami som videla Martina naposledy. Boli sme v Bratislave a ja som si potrebovala pichnúť. Bolo to nejaké svinstvo a zložilo ma to. Prebrala som sa až na druhý deň a Martina nebolo. Pýtala som sa známych, ale nik ho nevidel. Vrátila som sa do Trenčína, ale ani tam o ňom nik nevedel. Ani chalani nie. Je to pre mňa stále záhada. Čakala som, že sa vráti, že zavolá, pošle odkaz. Ale nič také sa nestalo. A ja ďalej už nevládzem čakať. Nedokážem žiť bez neho. Nechcem! Včera som odpísala Jimmovi a rozlúčila som sa s ním. Som pripravená na smrť a teším sa na ňu. Vyslobodí ma. Ešte raz pozriem do zrkadla. Ale už sa nespoznávam. Načo aj? Posledné okamžiky. Asi som pôžitkár, keďich tak vychutnávam. Ešte raz pozriem na báseň, ktorú som napísala. Je to posledná báseň a dokonale vystihuje moje terajšie pocity nielen o Martinovi, ale najmä o závislosti, o tých bludných kruhoch. Zdvíham ruku a hľadám žilu. Tu sa to hádam podarí. Tak naposledy. Ešte si poslednýkrát vybavím jeho tvár a chuť jeho bozku. Ičo, Kajo, Timo a Tomáš. Mama a Tibor. Jim a Terri. A zasa Martin. Horia mi krídla, Maťo... Podarilo sa mi pichnúť. Michaela sa predávkovala v Martinovom byte. Tam ju na druhý deň našli jej priatelia. Zavolali matku a jej otčima. Matka sa psychicky zrútila a prišla na pohreb pod silnou dávkou utišujúcich liekov. Na jej pohrebe nebolo veľa ľudí. Traja chudí chalani stáli tesne pri jej truhle a nemo na ňu hľadeli. V očiach sa im leskli slzy. Odvtedy ich nik v Trenčíne nevidel. Odišli do Prahy a nevie sa, či ešte žijú, či sú čistí alebo stále bojujú so životom a drogami. Týždeň po Michaelinom pohrebe našli na jej bielom hrobe nastriekaného čierneho motýľa s červenými kvapkami krvi a preškrtnutou striekačkou. Ľudia sa pohoršovali za také znehodnocovanie a zneucťovanie mŕtvych. Ich pohoršenie sa premenilo na hrôzu, keď pri hrobe našli vychudnutého chalana s tmavými vlasmi a zoširoka otvorenými očami, v ktorých bolo toľko bolesti. V žile mal zapichnutú ihlu a v mŕtvych prstoch zvieral biele papiere. Bola na nich báseň: 

KRUHY 
Odhodená cigareta 
pomaly dohasínajúca 
v ostrom svetle žiariaceho slnka 
spaľujúceho malý kvet života 
divoko útočí na schúlenú zver 
v tieni rozbúraného paneláka. 
Modré more a modré slnko 
modrá krajina s oblakmi nádeje a pokoja 
Plávam cez vlny 
zdvíham sa a klesám na hrebeňoch ich spenených nálad. 
Jarná lúka bez slnečných lúčov 
krása zelenej trávy 
a šuštiaceho lístia. 
Farebný motýľ, 
sladký a mŕtvy 
lieta ponad vysnenú krajinu 
tancuje melódiu starých stromov 
bozkáva odkvitnuté púčiky zabitých kvetov 
dotýka sa krehkosti uschnutého lístia 
Niekto otvoril nebo 
ako okno do páliaceho bieleho dňa 
Bol to Boh? 
Chce oživiť mŕtvu dušu? 
Chce ma prekliať? 
Vír je silnejší ako sila mojej vôle 
šialené kruhy ma uťahujú, spútavajú 
nemôžem im uniknúť 
majú moje vystrašené oči 
a moju plačúcu dušu 
Pichajú do mňa 
svojimi tupými nožmi 
sťahujú do neznáma 
krutého a bezfarebného 
Moje oči nemôžu plakať 
moje srdce zomiera 
moja duša je dobitá z úderov točiacich sa kruhov 
už neplačem vyhasína 
moja myseľ a rozum neexistujú 
zmizli v nekonečne 
v tom neznáme, 
ktoré mi vyráža dych bez života 
a obmotáva myšlienky silným ľanom šialeného šialenstva 
Iba to a zmätený strach 
Chcem späť 
padám nižšie 
unikám životu 
strácam teba 
a samú seba 
Kruhy sú rýchlejšie, tesnejšie 
vzduch neexistuje 
rozplynul sa s časom a priestorom 
mamina tvár a horké slzy 
pomoc z vonku, zo sveta 
od ktorého som vzdialená 
miliónmi bielych rokov 
Zúfalo 
hľadám niečo 
Chcem späť 
a neviem ako 
ako život žiť 
Hľadám teba 
tvoje strapaté vlasy 
chladné dlane 
Kde si? 
Zachráň ma 
Topím sa, ale nie v modrom mori 
Úlomky farebného motýľa 
bez výkriku 
Krídla v ohni 
padajú ako popol do mojich oči 
Nič 
Už vôbec nič 
Nemôžem ťa viac nájsť 
už nemám ani dušu 
pláva niekde okolo mňa 
chcem ju späť 
ale kruhy sú silnejšie 
už majú moju ruku 
a časť hlavy, bezduché telo 
už to nie som ja... 
Kto? 
Vidím motýľa 
zaniká v plači bez sĺz 
je nemý, ani vzlykať nemôže 
Vidím dievčatko bez tváre 
s veľkými očami 
červená clona 
Kruhy ma rozkladajú 
zdvíham neexistujúcu ruku 
Chcem teba 
Ale ty nie si! Už nie! 
Tvoj úsmev a tvoje oči 
snažím sa nájsť seba v tvojom pozornom pohľade 
ale ty ma už nevidíš 
Prečo? 
A už nie som ani ja 
neexistujem 
som len kruhy 
vedomie zaniklo 
ako všetko 
som strateno 
pochovaná 
Nedokázala som to bez teba... 
Ľúbim ťa 

Papier bol postriekaný krvou a na konci bol naškriabaný zúfalý výkrik:„Miška, niee...!“